Love Doesn't Exist (Theo James)

13. časť

,,Tak a tu sa nachádza kuchyňa." Starší pán ukázal rukou na neveľkú miestnosť. Musím povedať, že tento byt nebol žiaden luxus, no ani nič kde by sa nedalo bývať. 

,,No a tu hneď vedľa je moja izba, ale tam teraz nepôjdeme." Pousmial sa a zavrel pootvorené dvere. Povedal to takým divným spôsobom. Vlastne mi ten pán dosť naháňal strach. Predsa len bývať s štyridsaťosem ročným nezadaným a bezdetným chlapom, ktorého vôbec nepoznám  bude chcieť odvahu. Síce aj Theo mi naháňal zo začiatku strach, lenže on nebol taký starý a sexuálne frustrovaný.. no dobre, to nemôžem vedieť, ale myslím si to. 

,,Tak ako sa ti páči byt?" Spýtal  sa keď sme si sadli na gauč.  

Chvíľu som uvažovala čo vlastne povedať. ,,No.. je to tu..eh" snažila som sa nájsť to správne slovo. ,,útulné." Áno to je ono!

,,Takže sa ti tu páči?" 

,,Uhm..Hej." Neisto som sa usmiala.  ,,Len mi ešte povedzte niečo o sebe. Viete..čo ak ste náhodou sériový vrah?" Zasmiala som sa aby to vyznelo ako vtip, i keď som to myslela vážne. 

Zasmial sa. ,,A čo ak si vrah ty? Mimochodom môžeš mi tykať." Žmurkol na mňa. Spomenula som ako na mňa vždy žmurkal Theo. Akurát, že v tedy som sa cítila ako v nebi a teraz naopak znechutene. 

,,Dobre Wilfred, teší ma." Zasmiala som sa a podala mu ruku. ,,Len Wil prosím." 

,,No a čo ti poviem.. Vrah nie som," zasmial sa ,,A pracujem v sklade jedného obchodu a tak som si povedal, že mám veľký byt a som dosť osamelý, tak že by to chcelo spolubývajúceho." Pousmial sa. 

Dobre to neznie zle, možno sa ho predsa len nemusím báť.

Wil nebol moc atraktívny, bol trošku pri sebe, ale nie moc. Mal riedke hnedé, miestami šedivé vlasy a prenikavé modré oči. Boli moc pekné. No určite nie tak ako Theove.

 Prečo ja stále všetko porovnávam s Theom? On je už predsa minulosť.

Chvíľu sme sa ešte s Wilom rozprávali. Nakoniec som sa rozhodla že to vezmem. Nemám predsa moc na výber.

--------------------

Odomkla som dvere od môjho..vlastne Theovho bytu a potichu som vošla dnu. Pohľad mi padol na obývačku. 

Sedel tam, pozeral na mňa, no nič nepovedal. Naschvál som mlčala aj ja. Potichu som prešla okolo neho a vyšla hore schodmi. Trochu som sa otočila, aby som zistila či na mňa ešte stále pozerá. No uvedomila som si, že stojí tesne za mnou. Strašne som sa ho zľakla, bol tak potichu.. 

,,Chceš aby som dostala infarkt?!" Povedala som naštvane, ale aj tak som nedokázala nezasmiať sa. ,,Nie, to určite nechcem. Prepáč." Pousmial sa. ,,Aha. A načo si šiel vlastne za mnou?" Spýtala som sa nechápavo. 

Vyzeral zmätene. ,,Ja chcel som.." Zostal ticho a uhoľ pohľadom niekam za mňa. ,,Chcel som len.." Povzdychol si a zakýval hlavou. ,,Ale nič." So skloneným pohľadom rýchlo odišiel. 

Čo to má znamenať? ,,No ták Theo, stoj!" Prikázala som mu ale on ma ignoroval.  ,, Ach jaj.. Si hrozný vieš to?!" Zakričala som a zabuchla sa v izbe. Sadla som si na zem a oprela sa o dvere. Chvíľu som tam len tak po tichu zamyslene sedela. Premýšľala som o čo mu ide. 

Nakoniec som sa rozhodla, že by som mala ísť za ním. 

V obývačke ani v kuchyni nebol. Možno bude v jeho izbe, alebo žeby išiel niekam preč? 

,,Theo?" Zakričala som. 

Po chvíľke vyšiel z izby. ,,Hmm?" 

,,Čo si chcel?" Pozrela som mu do očí a naše pohľady sa stretli. ,,Nič.. len som sa chcel spýtať kedy odchádzaš."