Lonely not Alone ᶜʰᵃⁿˡⁱˣ/ˢᵏᶻ ᵃᵘ ˢᵏ

Lonely Street👣

(A.P.: Ak by to náhodou nebolo jasné, pretože veľa viet má skrytý význam alebo odkaz, tak Chan v prvej úvodnej časti zaspal, preto pre vás dej po nejaký čas môže pôsobiť zmätene alebo náhlo)

Utekal som prázdnymi ulicami. Dych mi postupne ale isto dochádzal, moje telo bolo v jednom ohni, čelo orosené potom, ale neprichádzalo do úvahy, aby som sa zastavil. S každou ďalšou lampou, ktorá za mnou zhasla a zahalila tak všetko naokolo do tmy, sa ranným slnkom pobozkaná obloha na nedosiahnuteľnom obzore vzdialila o rovnaký kúsok, o aký som sa k nej dokázal priblížiť. Bol som nahraný.

Nemal som potuchy, pred čím presne som sa snažil utiecť. Vedel som len, že je to v tej tme, ktorá keď ma dostihne, zničí všetko budúce, čo by sa inak dalo predpokladať, v absolútny chaos a nebudem s tým schopný vôbec nič urobiť. Iba zavrieť oči a podvoliť sa.

Začalo ma to páliť v krku, cez neho až do hrude, a svaly v nohách mi začínali tuhnúť.

Keď za mnou nahlas praskla ďalšia zo žiaroviek, moje koleno sa podlomilo a tvár sa mi skrivila vyčerpaním i bodavou bolesťou.

"Dopekla, dopekla," syčal som do priestoru nikoho a začal sa obzerať. Členky mi pomaly objímal nepríjemný chlad, ktorý sa ma akoby snažil pritiahnuť späť k tomu, čo po mne šlo.

I keď som bol po tom nekonečnom behu tak strašne pomalý, nezastavil som sa až dokiaľ ma slabosť neskrútila do strany a ja som sa sotil priamo za roh najbližšej budovy, kde som dúfal, že mi náhodné haraburdie bude aspoň dočasným úkrytom, než sa trochu vydýcham.

Privrel som si oči, ceriac zatnuté zuby v snahe ukľudniť zdvihy hrude, keď sa zrazu z tej opustenej ulice ozval hrdelný hlboký výkrik.

Strhol som sa. Pred vypleštenými očami mi prebehlo pár hviezdičiek, za ktorými následne dopadla k zemi zo zoskoku i osoba, ktorá sa vzápätí snažila kolenačky dravo dolapiť čosi na ceste a pritiahnuť to k sebe.

Matne som si všimol, že posledné lampy za mladým mužom iba splašene blikali za bzučania elektriny. Prehltol som. Snažil sa chytiť to, čo ma prenasledovalo? To, čo sa zakrádalo pod svetlom lámp a schovávalo v tme?

Avšak aj ďalší z výkrikov mu bol na nič. Len čo sa znovu vrhol k tmavému fľaku, pobehujúcemu okolo ako rozliata ortuť, jeho zápästia sa zviezli po asfalte, oškrel si tvár a ono to ihneď prebehlo do bezpečia tmy.

Útlejšie telo chvíľku ostalo zúfalo zložené, než sa prsty zápästia, pokropeného drobnými kvapôčkami krvi, skĺzli do jeho dlhších plavých vlasov. Bez nadávok sa dostal na kolená, potom sa pomaly vzniesol do vzduchu, až sa nakoniec špičkami dotkol zeme.

Vtedy sa náš pohľad stretol. Keď som ho spoznal, zabudol som dýchať, a on sa ku mne rozišiel rýchlym krokom so starosťou v očiach.

Fixie?

"Si v pohode?" Starostlivo si drepol ku mne a bez otáľania začal svojimi zrazu neprirodzene belasými očami a bruškami prstov skúmať moju tvár i telo. Ako to, že vyzeral svojou úzkou čeľusťou a vynikajúcimi očami tak rozprávkovo? Tak... nadpozemsky.

Konečne som vydýchol a ignorujúc stále pulzujúcu bolesť v lýtku a kolene, ku ktorému som na moment ušiel pohľadom, som mu pár krát náhlivo prikývol.

"V pohode, úplne v pohode."

"Fajn," šepol a otrel si prstom vlastnú otravnú kvapku krvi na líci, na ktoré som sa vďaka tomu zahľadel.

"Musí to páliť," sykol som a bezmyšlienkovite sa zaujato tiež dotkol jeho tváre. Jeho zreničky trochu spanikárili. Akoby bola úplne iná vec, že som sa dotkol ja jeho.