Lonely not Alone ᶜʰᵃⁿˡⁱˣ/ˢᵏᶻ ᵃᵘ ˢᵏ

Falling Down✨️

Splašene som dýchal, striedavo som sa zvŕtal k tmavému mestu za sebou a na Felixa letiaceho vzduchom - končatiny rozhodené do všetkých svetových strán. Celé sa to stalo tak rýchlo až sa mi zdalo, že sa čas zasekol v paradoxe a všetko v mojej mysli sa neskutočne spomalilo.

"Kúsok mojej racionálnej mysle mi hovorí, že by som nemal skákať z miest, z ktorých ani nedovidím na zem," zachveli sa mi pery vo veľmi rýchlo snovanom rozhodnutí.

So skrivenou tvárou som strhol pohľad od jedného z posledných prasknutých svetiel k siluete miznúcej v oblakoch. "Každopádne, ten kúsok je celkom maličký." Zakročil som si, sykol, a i tak neisto tikol hlavou k ramenu.

Prial som si, aby ma niekto postrčil, no nakoniec to nebolo potrebné a skôr, než by som na pätách pocítil ten chladný dotyk, som skočil do hustých oblakov do neznáma.

Najskôr som chcel nahlas vykríknuť vzrušením, čo sa mi z polovice i podarilo, no potom môj pohľad zastrela okolitá vodná para, pomedzi ktorú som sa rútil dolu chrbtom, postupne strácajúc pravidelný dych a chvíľkové nadšenie, ktoré mi zdvíhalo líca. Môj hlas ostal priškrtený stiahnutým žalúdkom, chytil som sa za hrdlo a v očiach sa mi zračila mierna panika. Márne by som kopal nohami.

Vlasy mi pri nakláňaní hlavy liezli do strán a nedovoľovali mi vidieť čokoľvek iné, než útržky oblohy, ktorou som sa rútil stále nižšie a nižšie. Vychádzajúce slnko sa kúsok po kúsku vynorilo spomedzi oblakov.

Už som si pomyslel, že to bude práve ono, čo sa nado mnou bude skláňať predtým, než ma smrť vezme do večnej temnoty, keď sa po mojom boku mihla svetlo zlatistá šmuha.

"Christopher!"

S Felixovym zvolaním sa mi navrátili zmysly a uvedomil som si, ako strašne mi hučí vzduch v ušiach. Sotva som stihol mladíka vypátrať, už bol priamo nado mnou. Jeho iskrivé oči sa ma akoby snažili zachytiť rovnako ako ruky, ktorými sa po mne naťahoval, až dokiaľ ma nedržal jednou za rameno a druhou za pás, aby ma pritiahol bližšie k sebe.

Náš pád sa spomalil.

Došlo mi, že to bolo kvôli nemu. Nebolo to po prvý krát, čo som videl, že preň známa fyzika neplatí. Žasol som z toho.

"Ty fakt lietaš."

"Musíš myslieť na niečo pekné!"

Zažmurkal som splašene. S mojimi prvými najspontánnejšími nápadmi som si dokázal povedať jedinú vec - som divný.

Zasmial som sa nervózne.

"Teraz?!"

"Lepší čas na to nebude!"

Vydýchol som pod tlakom.

Následne som sa z tejto vzdialenosti po prvý krát zadíval z červenkastého východu slnka na nevýrazné drobné pehy pod spodnými viečkami na jeho lícnych kostiach. S ťažkým hltom som sa presunul k jeho očiam, ktoré stále iskrili v svetlej modrej, až kým som prstami pomaly nevkĺzol do plavých, teraz rozlietaných, vlasov. Poslúchol som ho. On mlčal.

Len čo som sa trochu uvoľnil a popustil myšlienky, prestali sme padať. Obaja sme sa vznášali a neprestajne si hľadeli do očí. Nehol som sa a dýchal som tak plytko, ako keby som nechcel odplašiť tie hviezdičky, ktoré sa okolo neho opäť zoskupili. Takmer sa dotýkal svojou hruďou tej mojej, napriek tomu som necítil žiadnu váhu. Čo to má všetko znamenať?

"Asi by som ti mal povedať, prečo som ťa sem dostal," šepol a ja som ucítil, ako sa jeho prsty zatiahli hlbšie do môjho oblečenia.

Vtom sa jeho pohľad nečakane presunul ponad moje rameno, iskry z jeho očí sa vytratili a navrátili im čokoládovú farbu. Viečka i pery sa mu viac pootvorili akýmsi mne neznámym prekvapením.