Lonely not Alone ᶜʰᵃⁿˡⁱˣ/ˢᵏᶻ ᵃᵘ ˢᵏ

Faraway Stars 💫

Po dlhšej chvíli ticha, kedy som dokonca nevedomky zatajoval dych, sa chlapcov výraz, z ktorého som cítil nepohodlie, zmenil na akýsi skleslý jemný úsmev, pri ktorom sa rozhliadol po miestnosti naokolo, než nakoniec sklonil pohľad až kamsi pod líniu svojho mobilu. 

"Už sme sa videli, Chris," pripomenul mi trochu zachrípnutým hlasom, milo pobavený mojou prvotnou reakciou, a pozrel sa zas na display. Vtedy som oslobodil prednú kameru od môjho palca a ľahol si na brucho, objímajúc pod sebou kus periny. 

"Prepáč," pousmial som sa tiež, "neviem, čo to so mnou je. Od včera rána podozrievam každý náhlejší pohyb." Prehmatal som si voľnou dlaňou unavenú tvár. "Skoro som nespal...," zamumlal som do nej, a následne sa rozhliadol po bezhraničných tieňoch, ktoré po miestnosti vrhali malé žiarovky za oknom. 

"Paranoidný?" spýtal sa so starostlivo upretým pohľadom, v napnutom postoji jasne pripravený si ma vypočuť. 

"Nikdy predtým som nebol tak paranoidný," potvrdil som mu ospalo a položil sa hlavou viac na bok. Zachechtal som sa potichu. 

Na to Felix pár krát jemne prikývol, akoby si z tej jedinej vety ozaj dokázal niečo vziať. Ohryzok mu pomaly preskočil nad hltom. Od prvého momentu mi bola jasná nielen neistota, ale i neznámy pôvod starosti v jeho tvári. 

"Desia ma tiene... desí ma neúspech... desilo ma, že už by som ti nemohol povedať nič, čo som chcel...," pokračoval som z únavy, viečka mi oťažievali už iba z toho, že som sa naň mohol znovu trochu zasnene dívať a počuť jeho upokojujúci hlas. Všetko bolo zrazu oveľa komfortnejšie, keď bol späť, tak ako to malo byť. 

"Skutočne si nespal," utvrdil sa, zuby zľahka vycerené v úsmeve. 

Zamručal som a otočil sa cez chrbát. Oddýchol som si. 

"Kde si vôbec celé tie dva dni bol? Stalo sa niečo?" prišiel som celkom trpezlivo s už i tak očakávanou témou.

Vyzeralo to, že plavovlások na druhej strane dlhšiu chvíľu veľmi opatrne premýšľal nad tým, čo presne a možno či vôbec niečo povedať.

"Nemusíš sa s tým ponáhľať," uistil som ho, aj keď s trochu sarkastickým podtónom, ktorý mi utiekol kvôli únave.

"Nie, uhmm," prehltol ďalšie slová.

"Ak mi dáš pár hodín... budeš mi to dokonca môcť povedať aj osobne," poprevaľoval som vetu v lenivých ústach a s jemným hravým úsmevom si zavrel vyčerpané oči, vediac, že ich otvorím už iba veľmi ťažko. 

Zachechotal sa, načo si letmo priložil k perám kôstky prstov. Jeho hlas mi stúpavo nahlas zazvonil v ušiach, po čom som sa jedno smerujúce k stropu pokúsil uvoľniť malíčkom. Môže to byť zo slúchadiel? 

"Nie. Vieš, ide o to, že ja momentálne tak nejako nie som v Sydney."

Čože? - očakával som pre istotu pokračovanie. 

"Nie si?" zvýšil som počudovane tón hlasu.

Zatriasol hlavou.

"Počul si už nejakú správu okolo Never Never*?"

Nemohol som narýchlo nájsť žiadnu logickú súvislosť, prečo by sa ma na to teraz pýtal, no i tak som na moment so skrčeným obočím zalovil v pamäti. Väčšinu dňa som však strávil s rodinou a ten minulý v takmer neznesiteľnom zmätku, a tak aj môj konečný výraz nepredpovedal kladnú odpoveď.

"Lix, povedz mi, že si pred Vianocami neostal trčať niekde popri Slingsbyho trati štyristo kilometrov odo mňa," vydýchol som odpálene jedinú domnienku, ktorá mi v spojení s neosídlenou oblasťou napadla.