Lonely not Alone ᶜʰᵃⁿˡⁱˣ/ˢᵏᶻ ᵃᵘ ˢᵏ

Happy Memory🧚‍♂️

Keď sa Felix dohodol s Jisungom na posledných detailoch pred našim odchodom, on aj Seungmin nakoniec zmizli späť v neďalekej džungli, a tak sme s Felixom ostali znovu jediný na celej tej dlhočiznej pláži, ktorú sem-tam rámovali vlhké kamenné útesy. 

Slnko za ten krátky čas, čo sme sa po nej prechádzali, predsa len zapadlo, a dívajúc sa po obzore, ktorý bol rozoznateľný iba vďaka drobným vlnám, ktoré odrážali bledé mesačné lúče, som si potichu uvedomil, ako často ľudia ešte aj v dnešnej dobe, kedy bola objavená každá väčšia pevnina na Zemi, vnímali more ako priechod k niečomu novému, ako cestu do nepoznaných zemí, či ako bránu do niečoho takmer nadpozemského. Jediný pohľad na jeho jednoduchú veľkoleposť dokázal oslobodiť myseľ i dušu a vlastne... a vlastne tie mienky a pocity nemuseli byť tak ďaleko od pravdy. 

Brána, ktorou som musel prejsť, sa otvárala za skríženia sfér pri znovuvyplavení slnka. To, ako som zistil od Felixa, sa objavovalo i zachádzalo na jednej a tej istej strane, keďže plávalo iba do polovice oblohy, a potom klesalo znovu späť. Preto tu nebol žiaden východ či západ, väčšina listov všetkej vegetácie sa prikláňala k svetelnejšej strane, zrejme fantastického ostrova, a rovnako tak príbytky stratených chlapcov boli údajne poväčšine natočené oknami práve týmto smerom. 

Teraz však vládla tma, iba mesiac dával piesku, do ktorého sa zabárali Felixove obnažené chodidlá, svietivý modrastý podtón. Kráčal kúsok predo mnou, uhladzoval si vodou i vetrom porozhadzované pramienky dlhších plavých vlasov a viedol ma zrejme k jedinému malému svetielku, ktoré sa vo vánku jemne kývalo nad pravidelnou čiernou škvrnou nad vodou. Takisto jeho ruky sa mu časom voľne kolísali popri útlych bokoch, schovaných pod bielou košeľou, pripomínajúc prízrak. 

Keď som si už po niekoľký krát pretiahol prsty nad spomienkou s jeho pohľadom, mierne zahmleným zúfalstvom, s ktorým sa ku mne kŕčovito naťahoval po jemnom piesku, pousmial som sa, konečne som natiahol ruku o ten malý kúsok medzi nami a zľahka sa dotkol bruškami prstov chrbta jeho dlane. 

Vyvedený z vlastných myšlienok sa ku mne pootočil a postupne odhalil zuby v prirodzenom hrejivom úsmeve. Počkal si jeden môj krok a nechal si do polovice svojich štíhlych prstov zvoľna vpliesť kĺby tých mojich. Ich nechtami som sa pridržal jeho dlane a opätoval mu úsmev. 

"Aj tak mi to za to stálo. Síce by sme bez tých nečakaných komplikácii mali viac spoločného času, ale nakoniec by si do rána aj tak musel byť na Druhej, aby si sa prebudil... aspoň som stihol, čo som potreboval," znelo to, akoby sa o tom sám musel ešte tak trochu presviedčať. 

Chápal som ho, ale predsa len som po jeho nezvyčajnom vyznaní počítal s tým, že budeme mať ešte viacero spoločných príležitostí, aj keby to nebolo práve tu, v jeho rodnej Nezemi. Nemohlo to byť po prvý a zároveň posledný krát, čo sme pri sebe boli tak blízko.

Po ďalších pár krokoch sa z veľkej čiernej škvrny nad morom stalo priestranné mólo a z hompáľajúceho sa svetielka zase lampáš, zavesený na jeho prvom stĺpe. Felix sa po ňom natiahol na špičky a s ľahkou grimasou, ktorú vyvolávala snaha vyhnúť sa zrakom jeho priamemu svetlu, ho zvesil dole, aby sa spolu s ním opatrne posadil na tmavé dosky, na ktoré ho následne položil.

Vzhliadol ku mne, potom obrátil pohľad na bok a úzkostlivo zamydlil rukami.

Povzdychol som si a posadil sa k nemu na druhú stranu od svetla. Jednou rukou som sa zaprel dozadu, zápästie druhej som si prevesil cez skrčené koleno.

"Nemôžeš sa mi vyznať, a potom sa naďalej báť, že sa už možno neuvidíme. Ja s tebou počítam, Lix. Počítam s tebou stále... Možno zatiaľ sám neveríš tomu, čo si mi povedal, ale ja verím, že nech to dopadne akokoľvek, tak ku mne znovu nájdeš cestu," prehovoril som naň pokojným hlasom.