Lonely not Alone ᶜʰᵃⁿˡⁱˣ/ˢᵏᶻ ᵃᵘ ˢᵏ

Mysterious Light🌟

"Vydrž, zlato. Vydrž, Lix ho už skoro má. Ešte chvíľu," Jisung, ktorý svojím telom na lôžku podopieral a stabilizoval chlapca, zvíjajúceho sa v bolestiach, sa snažil prekričať jeho bolestivé výkriky svojími upokojujúcimi slovami, ktoré však v tomto tóne ostatných iba viac znervózňovali. 

"Aaaaugrhh!!!" 

Svetložlté svetlo, ktoré vychádzalo z Jeonginovho brucha a pohlcovalo ho rovnako, ako Felixove ruky, ktoré v ňom boli zaborené, ešte viac zosilnelo. Mojej tváre sa zmocnila panika, keď som si uvedomil, na čo sa to pozerám. Nanešťastie som v tom nebol sám. 

"... Kráčam dolu brehom, ako upadám, ja upadám! Ulica tak opustená!" Jisungov spev znel skôr ako volanie o pomoc. 

"Bin," mihli sa plné pery pod jasnými modrými očami, ktoré sa snažili sústrediť na jediné miesto a svoju prácu. Potom na jeho predlaktiach v pohotovom chvate vystúpili žily. 

"Mám ho." 

"Chytám." 

Hora svalov bola pripravená na čokoľvek, len nie na nasledovnú prosbu. 

"Najprv prosím ťa umlč Jisunga." 

Vtedy sa zarazil ako Bin, tak všeumelec, ktorý by zrejme hneď utiekol, ak by mohol. Netrvalo dlho, kým spustil spŕšku ďalších zmätených hysterických slov. 

Obaja boli potrební na svojom mieste, no Jisungove panické výlevy boli v tomto delení rolí zbytkom, ktorý narušoval hladké dopracovanie sa k výsledku. S týmto úsudkom som sa pozbieral a spomenul si na to, akú funkciu som pre Fixieho chat zastupoval - bral som možnosť písať tým, ktorí rušili. 

Ban... Chan. 

"Ja. Môžem to urobiť ja?" 

Všetky oči až na tie čierne, upierajúce sa v kŕči k stropu, sa na moment zoskupili na mne, načo som sa zacítil trochu nesvoj. To však odohnalo Felixove pokynutie hlavou a ja som sa bez váhania rozišiel naproti epicentru paniky. 

"Čo to- Odpáľ! Neopováž sa! Lix! To neurobuffffff ughhiiiuf!" 

Moje paže sa napli okolo Jisungovych ramien, dlane sa prilepili na jeho ústa a čoskoro sa prestal snažiť prekričať vrstvu svalov a kostí. Priklonil som sa k jeho ramenu. 

"Pssst, veď mu veríš, no nie?" šepol som k nemu a trochu popustil zovretie, keď sebou ešte raz trhol. Pri pohľade na Minha, ktorý sa na nás díval s ťažko čitateľným pohľadom, som prehltol, ubezpečujúc ho psími očami, že je to v poriadku. 

Nakoniec rezignujúco odvrátil pohľad a pristúpil k Changbinovi. 

"Tak už ho vytrhni, nech to máme z krku." 

"Hej... Ukonči to utrpenie," pritakal Bin s povzdychom a vrátil sa späť do útočnej rugby pozície. 

Plavá hlava jemne prikývla. Hviezdičky vo Felixovych očiach ich celé pohltili, keď sa jeho čeľuste zatli pod úpenlivým ťahom. Jeongin sa prehol v bokoch a ja som bol nútený prepustiť Jisunga, aby upokojujúco zafixoval jeho telo, ktoré sa nesmelo príliš hýbať. 

Potiahol viac. Kúsok svetla bol pohltený do čistej temnoty, cez ktorú presvital iba kúsok Felixovych rúk. 

"Hyunaaa!!!" 

Z hrdelného kriku chlapca, ktorý pomaly prichádzal o hlasivky, sa po chrbte plazil mráz. Ping cez čelo zahladil jeho tmavé vlasy a pridržal si jeho hlavu na hrudi, v tvári umučený výraz, ako súcitil so svojím priateľom v bolestiach. 

Ďalší výkrik už nepatril obeti. 

Felixa, o ktorom som si už na Zemi metaforicky myslel, že je to anjel, to i s vytrhnutým tieňom sotilo dozadu, a len čo dopadli, čiernota skončila v ďalších dvoch pároch silných rúk.