Čistokrvná: Vzbura

V.

Yulian s Francisom sa úspešne infiltrovali až do úplneho centra, kde sa mali stretnúť s ostatnými. Francis sa rozhodol zobrať to skratkou plnou pochybných obchodov, s čím napokon Yulian súhlasila, aj keď sa jej tento nápad sprvu nepozdával. Slnko už bolo takmer za horizontom, takže ulica bola vysvietená lampami visiacimi na obchodoch. Celé to na ňu pôsobilo príjemne a očividne svetlám venovala priveľmi veľkú pozornosť, keď si uvedomila, že Francis nekráča po jej boku. Namiesto toho bola na ulici sama, obklopená pochybnými potulnými obchodníkmi. Rozhodla sa využiť fakt, že sa nachvíľu zbavila Francisa na popozeranie stánkov. Predsa len netušila, čo takí potulní predavači predávajú v meste nadprirodzených.
Jej oči uchvátil jeden obchod, zdanlivo menší než ostatné. Tovar vystavený pred ním osvecovali dva malé lampáše zavesené na stĺpoch vedľa. Yulian zvedavo podišla bližšie so zámerom poobzerať si tovar, no v tom ju niekto zastavil.
,,Agorijskej polícii nepredávam!" Z obchodu vyšiel starec a s nevraživým pohľadom sa snažil Yulian vyhnať preč. Tá v šoku upustila sošku nejakého svätca, ktorú držala v ruke.
,,Prepáčte ja...nechcela som," začala kúsky porcelánu zberať zo zeme.
,,To je jedno, hlavne mi vypadni z očí," podišiel k nej a sošku dal znova dokopy.
,,Ja nepatrím k Agorijskej polícii," vypadlo z nej bez premýšľania. Nechápala, na čo to povedala, no už to nešlo zvrátiť.
,,Mňa neoklameš. Vidím tú uniformu," nahováral si starec počas toho, ako smeroval naspäť k obchodu.
,,Ja Vám hovorím pravdu!" vyletela Yulian. Jedna z mnoha vecí, ktoré ju vedeli vytočiť boli ľudia, ktorí jej neverili. Už sa takmer pobrala na odchod, keď z konca ulice započula hlas.
,,Je tu démon!" zúfalo zakričala a tým si privolala pozornosť všetkých naokolo- obchodníkov či kupujúcich.
Yulian sa chcela inštinktívne rozbehnúť pomôcť onej kričiacej žene, no starec ju zatiahol dnu.
,,Nechaj to na Agorijskú políciu, čoskoro sa tu objaví," presviedčal ju, no Yulian protestovala. ,,A keď nepatríš k Agorijskej polícii, tak sa schovaj," prstom ukázal na miesto za pultom. Yulian sa inštinktívne za ním skrčila a snažila sa zostať potichu. Po chvíli počula dvojicu mužov otvoriť dvere starcovho obchodu.
,,Agorijskej polícii nepredávam," zamrmlal starec a pokúsil sa zatvoriť dvere.
,,Buď ticho, pomiešanec," jeden z mužov ho odstrčil od dverí a starec sa zatackal späť a narazil do police s knihami.
,,Dostali sme hlásenie o démonovi," vysvetlil ten druhý o niečo jemnejším hlasom počas toho, čo sa starec staval na nohy.
Obaja strážci pohľadom prešli starcov malý obchod až po vrch zaplnený rôznymi soškami, knihami a inými dekoráciami medzitým, čo sa Yulian krčila za akoby barovým pultom. Už boli takmer na odchode, keď za pokladňou niečo započuli.
Yulian dbala na nevydanie ani jedeného zvuku, no v snahe pohnúť sa, sa jej takmer podarilo zhodiť na zem vázu, o ktorej predtým ani nevedela. Našťastie sa váza len naklonila na stenu a tak dala Yulian príležitosť ju zachytiť, čo aj spravila.
Pre odchádzajúcich mužov však tento zvuk bol dostačujúci na to, aby sa zastavili.
,,Čo to bolo?" prehovoril jeden z nich smerom k tomu druhému počas toho, čo sa podozrivo otáčal a hľadal zdroj oného zvuku.
Yulian sa ešte väčšmi skrčila a snažila sa dýchať potichu, čo sa jej v ten moment zdalo ako nemožná úloha.
Po chvíli však obaja muži usúdili, že sa v blízkosti starcovho obchodu nenachádza démon a pobrali sa preč. Yulian s výdychom vyliezla a keď zavreli dvere, zo srdca jej spadol obrovský kameň.
,,Musíš vypadnúť," skonštatoval starec, akonáhle ju uvidel a rozbehol sa pre niečo do skladu. Ani nie ako do skladu, ale do malej miestnosti v obchode, o ktorej málokto vedel. ,,Vystavuješ ma moc veľkému riziku," mrmlal si počas toho, ako prehľadával kopu neužitočných vecí. Yulianin mozog nepoberal, čo starec toľko hľadá.
Za pár minút sa jej to však objasnilo, keď zo skladu priniesol hrubú knihu v koženom obale. Yulian už podľa jej vzhľadu usúdila, že sa jedná o nejakú nadprirodzenú encyklopédiu podobnú tej, čo Scott schoval v školskej knižnici.
Starec ju s rachotom hodil na zaprášený barový pult a otvoril ju na takmer poslednej strane. Yulian ho len bez jediného slova napäto sledovala. Očividne tam niečo ukrýval, čo v Yulian vzbudilo nadšenie. Mala rada mysteriózne veci a záhady, ktoré bolo treba vyriešiť.
,,Premýšľal som, že sa ti to môže hodiť," zaklamal a ukázal na stranu plnú textu v jazyku, ktorému Yulian nerozumela. Očividne by som mala začať chodiť na latinčinu. Pomyslela si, keď sa začítala do prvých pár slov.
Hoci jej starec povedal, že sa jej to môže hodiť do budúcnosti, v skutočnosti sa toho zaklínadla len potreboval zbaviť.
,,Zaklínadlo na cestovanie časom. Avšak funguje len späť, do budúcnosti nejde," upozornil ju.
,,Prečo mi to ukazujete?" Prekvapene sa spýtala Yulian, keďže ešte vždy celkom nepochopila, prečo jej dáva na oči takú dôležitú vec.
,,Myslím, že sa ti to bude hodiť."
Yulian vycítila, že z neho viac nedostane, takže ho len nechala pokračovať.
,,Má to jeden háčik- je neuveriteľne náročné a vyžaduje minimálne dvoch skúsených bosorákov. Ako polovičný som nikdy nedostal šancu vyskúšať ho, takže len celý čas ležalo na kope s literatúrou pre deti," uškrnul sa, čo v Yulian vzbudilo podozrenie. Chystal sa pokračovať, keď započul znova kroky. Yulian rozpoznala tých istých dvoch mužov, ktorí tu boli pred chvíľou.
,,Vravel si, že Agorijskej polícii nepredávaš," pripomenul mu jeden z nich počas toho, ako siahol po niečom pripomínajúcom modrenú pištoľ. Starec vystrašene cúvol späť a dal svoje chudé ruky nad hlavu.
,,Ja nepatrím k Agorijskej polícii!" Yulian inštinktívne vykríkla v snahe zachrániť starca, keďže kniha, ktorú jej práve ukazoval, sa jej zdala dôležitá. Touto vetou si pritiahla pozornosť oboch mužov. Očami si premerali Yulian stojacu pred nimi v o pár čísel väčšej policajnej unifomrne. Až vtedy si uvedomila, že si poriadne zavarila.
,,Kto si?" Muž namieril pištoľ na ňu a Yulian od stresu zovrelo žalúdok. Nemala tušenia, čo by mala odpovedať.
,,Ja som...," zamyslela sa, no nič jej nenapadalo. ,,Ja som prišla na pojednávanie o mieri," vykoktala zo seba a sfalšovala sebavedomie.
,,Tie pojednávania nie sú tu," jeden z mužov s ľahkosťou zmietol zo stola jej argument.
,,A navyše boli pred necelým mesiacom!" Dodal ten druhý, stojaci za tým držiacim zbraň. Vtedy si Yulian bola istá, že jej plán zlyhal na plnej čiare. Obaja policajti vytiahli svoje zbrane a namierili ich rovnako na Yulian a starca.
,,Ja som nevinný!" Kričal na celý obchod zúfalým hlasom. Bolo na ňom vidno, že panikáril, zatiaľ čo Yulian bola perfektne kľudná.
,,Nie si nevinný. Nemáš ani čistú krv," odvetil mu chladne jeden z mužov a stlačil spúšť. Na to zo zbrane vyletela guľka, ktorá prerazila onému vystrašenému starcovi čelo.
Yulian tento moment využila, pohotovo z knihy vytrhla pár strán aj so zaklínadlom na cestovanie do minulosti a cez predrala sa cez oboch mužov až ku dverám. Medzitým sa jej však podarilo ešte potiahnuť vrecko plné niečoho- pravdepodobne mincí. Tam obidvoch poslala do stien obchodu guľou jasnočervenej mágie.
Následne sa rozbehla dole ulicou plnou vysvietených obchodov, keďže to videla ako najlepšiu unikovú cestu. Počas behu zviazala oných pár strán čiernou gumičkou z jej zápästia a úspešne sa jej podarilo zahnúť za roh, kde bola úplná tma, takže Yulian dokázala celkom splynúť. Snažila sa nevydať jediný zvuk a keď uvidela obidvoch mužov utekať smerom dole, neubránila sa malému úsmevu.
Opatrne vykukla von na ulicu a v moment, kedy už ich nemala na dosah, sa rozhodla vyjsť. Vyzerám podozrivo. Pomyslela si zarovno s myšlienkou, že si potrebuje zohnať oblečenie. Predsa len nemôže chodiť po meste v kradnutej policajnej uniforme.
Yulian sa rozhodla zavítať do prvého obchodu s oblečením ako tovarom, ktorý uvidela. Upútali ju béžové nohavice s trakmi visiace na figuríne. Okamžite vkĺzla dnu, čo predavačka hneď spozorovala.
,,Agorijskej polícii nepredávam!" zamrmala a pokračovala v skladaní vecí do kartónovej krabice.
,,Ja nepatrím k nim!" Namietala jej Yulian, hoci to neznelo presvedčivo. Koniec koncov tam stála navlečená v ich uniforme.
,,Čo tu potom pohľadávaš?" Nahodila o niečo zhovievavejší tón. ,,Zatváram. Trhy sa skončili," oznámila jej stále celkom arogantne.
,,Potrebujem niečo na seba," skonštatovala Yulian.
,,Je mi ľúto."
,,Zaplatím," ponúkla sa s nádejou, že to mrzutú paniu presvedčí.
,,Koľko?"
Mala pravdu. Predavačka by si nenechala ujsť peniaze.
,,Tamtie nohavice s košeľou," ukázala na nohavice vonku a košeľu, ktorá visela na vešiaku neďaleko. ,,Koľko chcete," dodala, aby znela viac presvedčivo.
,,Sto slnečných kameňov," odvetila jej.
Yulian zostala zaskočená, keďže netušila, čo sú slnečné kamene. Niečo ako miestna mena? Zamyslela sa.
Začala prehrabávať všetky vrecká uniformy so snahou nájsť vrecko, ktoré sa jej podarilo ukradnúť z obchodu toho starca. Po chvíli jej snaha bola úspešná vo vrecku na bunde nahmatala pytlík.
,,Mám to!" Potešila sa a s hrdosťou z hnedého pytlíka na stôl začala sypať jeho obsah. Sprvu si myslela, že vysype kopu zlatých mincí, no to sa na jej nešťastie nenaplnilo. Z vrecka totiž namiesto mincí povypadávali pochybne sfarbené kamene. Všetky boli ohľadom veľkosti pomerne rovnaké.
Yulian tento fakt pomerne sklamal, keďže nutne potrebovala niečo na seba.
,,Ďakujem," predavčka si bacuľatou rukou pritiahla všetky kamene a pokynula Yulian, aby si vzala oné veci, čo ju zaskočilo. Nečakala, že by v takom slávnom meste, v Centre Agorie, platili kameňmi. Sú schopní vysledovať všetky portály a mágiu, ale platia kameňmi? Yulian sa to nepozdávalo, no na to teraz nemala čas. Mala by sa znova stretnúť s Francisom predtým, než niečo napácha.
***
,,Alec, si si tým istý?" Spochybňovala Sky jeho plány. Predsa len ešte sa len sotva v diaľke začali črtať hradby a Alec chôdzu už celkom nezvládal. Nebolo to dávno, čo mu na nohu pristál kamenný blok zo stropu. Cesta im trvala značne dlhšie ako ostatným, keďže Alec išiel celkom pomaly. Miestami sa museli pozastaviť a počas prechádzania po všemožných kameňoch občas potreboval Skyinu pomoc.
,,V poriadku?" Uistila sa Sky po tom, čo Alec takmer daroval svoju prvú pusu kameňu. Len tesne ho pred pádom zastavila.
Alec jej vyjadril svoju vďaku miernym úsmevom, čo Sky stačilo, no jedna vec jej stále behala mysľou.
,,Alec?" oslovila ho vážnejším tónom.
Prekvapivo rýchlo sa na ňu obrátil, pravdepodobne vycítil napätie vo vzduchu. Sky mala totiž na jazyku pár otázok na Aleca, ktoré ju celkom zaujímali už dlho.
,,Áno?" nebol si úplne istý, na akú otázku sa Skyina myseľ domáha odpovede.
,,Ty a Nicholas," začala. ,,Vy spolu akože...?"
,,Čože?" Poskočilo mu srdce. Sprvu jej otázku inštinktívne zmietol zo stola, no čím dlhšie nad tým premýšľal, tým viac si odpoveďou nebol istý. Už pred pár dňami si uvedomil, že k Nicholasovi cíti niečo, čo nedokázal vyjadriť slovami, no nikdy to nikomu nepovedal a sám si nebol istý, či Nicholasa taktiež zvnútra rozožiera oný neopísateľný pocit.
,,Ja som sa pýtala, či ty a Nicholas akože niečo?" Sky sa by sa cítila divne, keby povedala "chodíte", takže sa nakoniec rozhodla pre "Máte niečo spolu?". Sama netušila, či Alecovi je táto téma príjemná, no zvedavosť ju kompletne ovládala.
,,My? Ja...," Alec nedokázal nájsť slová. Jedna jeho časť si nevedela si predstaviť jeho a Nicholasa vo vzťahu, no druhá si to celkom priala a tá predstava ju tešila. ,,Možno," rozhodol sa na odpovedi. Usúdil, že možno je najlepšia odpoveď na všetko.
,,Takže ty si?" Mala na mysli slovo gej, no bála sa, že by sa to Aleca mohlo nejako dotknúť.
Alec jej priam prečítal myšlienky a len bez ďalšieho rozmýšľania jej dal najavo súhlas vo forme výrazného prikývnutia.
,,To je...," Sky sa zamyslela a šokovane si prekryla ústa. ,,Skvelé! Alec, musíš mu to povedať!" vychrlila na Aleca, ktorý sotva situáciu spracovával bez akýchkoľvek slov. Akoby jeho mozog stratil pripojenie na wifi a musel fungovať na extrémne pomalých dátach- asi tak, ako jeho mobil.
,,Ja nemôžem," namietol a úsmev mu zmizol z tváre.
,,Čo tým myslíš?"
,,Neviem, ako zareaguje, čo si o mne bude myslieť? A čo ak to úplne zničí to, čo je medzi nami teraz?" Alec si začal okusovať nechty. Vždy, keď bol pod akýmkoľvek stresom, si ohryzával necht na palci.
K tomuto zvyku prišiel krátko po otcovej smrti a niekoľkokrát prišiel domov s krvavými rukami, keďže s kúsaním nechtov občas zašiel priďaleko. Dokonca sa jeho mama uchýlila aj k psychológovi, ktorého Alec navštevoval asi dva mesiace. Janette sa zazdalo, že Alec začal byť o niečo šťastnejší a po čase úplne prestal so svojím zvykom kúsania nechtov, no nejako si k nemu znova našiel cestu práve, keď stretol Nicholasa. Nicholas nejakým spôsobom s ľahkosťou a bez úsilia prenikol citovou bariérou, ktorú si Alec vystaval okolo svojho srdca. Nikdy nikoho nepustil ďalej, než najlepšieho kamaráta. Všetky potencionálne vzťahy u Aleca skončili s nálepkou Najlepší kamoš, čo väčšinu ľudí zamrzelo.
Nicholas bol však celkom iný. Hrubej väčšine ľudí trvalo roky, kým ich Alec začal klasifikovať ako dôveryhodných kamarátov, ale Nicholas akoby vo vysokom tehelnom múre objavil vyšperkované klenuté dvere priamo k Alecovmu srdcu.
,,Alec, musíš mu to povedať. Skôr či neskôr sa to dozvie," namietala mu Sky.
,,Keby si bola v mojej situácii, pochopila by si, že nemôžem."
,,Bola som v tvojej situácii."