Posledná vlna || Daniel Ricciardo

-5-

Už to pomaly bude šesť rokov. Šesť rokov. Viete si to vôbec predstaviť? Takú dlhú dobu utekám. Utekám pred zasraným svetom F1. V momente, kedy som zbalila kufre a odišla do Austrálie, som si povedala, že sa tam nikdy viac nevrátim. Budem žiť tu, užívať si život a surfovať. Začala som nový život v snahe zabudnúť na ten predošlý. 

A hádajte čo. Nepodarilo sa. 

Utekám neuveriteľných šesť rokov a ten prekliaty život mi pošle do cesty pretekára F1. Čo som komu urobila? Prečo musí byť krstný otec Issaca práve on?

Teraz sa s tými jeho tmavohnedými očami pozerá na mňa ako na idiota. A ja sa tak vážne cítim. Veď sa na neho pozerám ako vyoraná myš s otvorenými ústami. 

,,Si v poriadku?" spýta sa ma.

To čo je za retardovanú otázku? No myslíte si, že v takom stave môžem byť v poriadku? 

,,Ospravedlňte ma, potrebujem ísť na vzduch," poviem a vstanem zo svojej stoličky. Čo najrýchlejšie sa dostanem na malý balkón a pozriem sa na nočnú oblohu. Povzdychnem si. V hlave mi prebleskne spomienka na detstvo. 

,,Tati?"

,,Áno Auri?" 

,,Myslíš, že mamka na nás niekedy myslí?" 

,,Určite."

,,Celý čas?" 

,,Celý čas. Vieš Auri, dáva na nás pozor. Možno sa na nás práve teraz pozerá." 

Spolu s mojím otcom ležíme v tráve a pozeráme na nočné nebo. Opatrne dvihnem ruku a zakývam. 

,,Možno mi odkývala," poviem potichu.

Otec si ma pritisne na svoju hruď a vydýchne. Dá mi malú pusu do vlasov. Vidím na ňom, aký je smutný. 

Vezmem jeho ruku do tej svojej maličkej a poviem: ,,Skús jej zakývať. Možno odkýva aj tebe." 

Otec tak urobí a na tvári sa mu objaví malý úsmev. Potom na mňa pozrie a pohladí ma po chrbte: ,,Vieš Auri, neviem, čo by som si bez teba počal. Bol by som úplne stratený." 

,,Nemusíš sa nikam strácať. Budem tu s tebou. Sme nerozlučná dvojka."

,,Malíček na to?" 

,,Malíček na to." 

Naše dve malíčky sa obtočia okolo seba, a tým spečatíme náš malý sľub. Sľub, ktorý sa o pár rokov poruší. 

,,Rory?"

Z myšlienok ma preruší hlas patriaci Bethany. Neotočím sa na ňu. Ostávam civieť na nebo. Hnevám sa na ňu, na Mathiasa a na celý svet, ktorý ma zráža k zemi jedná radosť. Vždy mi dá pocítiť, že nie som taká silná, na akú sa hrám. 

,,Rory, si v poriadku?" 

,,Áno, úplne," poviem s toľkou iróniou v hlase, ktorú by počul aj hluchý.

Postaví sa vedľa mňa a mlčí. Stojíme tam v tichosti niekoľko minút. Potom to už nevydržím a spýtam sa: ,,Plánovali ste mi to niekedy povedať?" 

Povzdychne si a odpovie: ,,Ak by sme ti to povedali, nikdy by si s touto večerou nesúhlasila." 

,,To je veru pravda. Napriek tomu sa cítim byť podrazená. Zatajili ste mi takú dôležitú vec."