Posledná vlna || Daniel Ricciardo

-24-

Keď mi Seb povedal, kde sa Daniel nachádza, okamžite som sa vydala tým smerom. Nemienila som čakať ani o sekundu dlhšie. Potrebovala som ho vidieť, potrebovala som sa opäť ocitnúť v jeho náručí, opäť byť v jeho prítomnosti.

To všetko sa však zmenilo v jediný moment, kedy som sa dostavila pred dvere a chystala som sa zaklopať. Bolo mi povedané, že sa s Maxom o niečom rozprávajú, ale nemala som problém ich vyrušiť. Jednoducho som už nevydržala byť, čo i len o sekundu dlhšie bez neho.

Na druhej strane dverí sa však ozýval krik. Danielov krik. Zreteľne som počula jeho slová, po ktorých som ostala nehybne stáť.

,,Ako jej dopekla mám povedať, že som ju naschvál vyhľadal, pretože ma o to požiadal Christian?! Ako jej mám povedať, že som dobre vedel, kto je?! Zakaždým, keď sa pozriem do jej očí, vyschne mi v hrdle a ja sa nezmôžem ani na jedno slovo!! Oklamal som ju!!"

Jeho slová sa mi zvonili v ušiach. Zarezávali sa mi pod kožu a robili malé trhliny v mojom vnútri. Nemohla som tomu uveriť. Nemohla som uveriť, že to všetko bolo z jeho stránky pretvárka. Chlap, do ktorého som sa zaľúbila, mi po celý čas klamal.

Neviem, ako dlho stojím v tomto tranze. Do reality ma vráti až otvorenie dverí. Stretávam sa tvárou v tvár mužovi, ktorý si získal moje srdce, a ktorý moju dôveru zneužil.

Vidím, ako ním prebehne šok. Oči sa mu zaplavia vinou. Spomeniem si na noc, kedy sme spolu tancovali v daždi. Poprosila som ho o žiadne tajomstvá a v jeho očiach sa vtedy mihla práve táto vina, ktorá sa tentokrát ukazovala v plnej kráse.

Cítil vinu, pretože mal od začiatku predo mnou tajomstvo. Tajomstvo. Nemali sme ich predsa mať. Musí to byť len nejaký zlý sen. Musím sa okamžite prebudiť.

Do očí sa mi tlačia slzy, no nemienim pred ním plakať. Mám svoju hrdosť. Nechcem mu ukázať, ako sa mi práve teraz ničí celý svet.

,,Je to pravda?" spýtam sa tak potichu, až sa čudujem, že ma vôbec počul.

,,Auri, ja..."

,,Je to pravda?" zopakujem svoju otázku, no tentokrát môj hlas naberie na sile.

Prikývne.

Na pár sekúnd zavriem oči a potlačím vzlyk. Tak veľmi som chcela, aby pokrútil tou hlavou a povedal mi, že si len zo mňa uťahuje. Nechcela som, aby to bola pravda.

Otvorím oči a cítim ako ma zachvacuje hnev, plní celé moje telo. Klamal mi. Ten austrálsky idiot mi po celý ten čas klamal.

,,Nechaj ma ti to vysvetliť, prosím."

,,Myslím, že na to si mal dosť času. Teraz už je neskoro," poviem a o krok cúvnem. Chcem sa rozutekať, odísť od neho, čo najďalej. Tak veľmi som túžila po jeho prítomnosti a odrazu ju nedokážem vystáť.

,,Auri, prosím ťa, len..."

,,Je všetko v poriadku?"

Pozriem sa cez Danielovo plece a zbadám Maxa, ktorý striedavo pozerá na mňa a na Daniela. Vidím, ako mu šrotujú kolieska v hlave. Max nie je hlúpy, už si musel domyslieť, že som ich počula.

,,Necháš nás samých, prosím?" požiadam ho a opäť pohľadom zablúdim k Danielovi. Pohlcuje ma odpor, ktorý zapríčiňuje bolesť v mojom vnútri.

,,Samozrejme," bez váhania prikývne. Skôr, ako však odíde, sa otočí mojím smerom a nahne sa tak, aby som ho počula len ja: ,,Prosím, vyrieš to s chladnou hlavou. Viem, že si nahnevaná, ale krikom nič nevyriešiš. Neurob tú istú chybu, ako ja u Vici."