Posledná vlna || Daniel Ricciardo

-26-

Život sa s nami nikdy nemazná. Pochopila som to už ako šesťročná, keď som prišla o mamu. Obraz otca, totálne zdrveného, budem mať navždy uchovaný v pamäti. Nevedel, ako mi povedať pravdu. Krutú pravdu o strate jeho milovanej manželky a mojej maminy. S ňou odišla aj časť nás oboch. Obaja sme vedeli, že už nič nebude rovnaké. Už tu s nami nebola a my sme zrazu museli naučiť žiť bez nej. 

Strata osoby, ktorú z celého srdca ľúbite, je tak veľmi bolestivá. A najhoršie je to vtedy, keď to najmenej čakáte. Keď človek zomrie príliš skoro. Poviete si, dopekla, veď mal pred sebou celý život. Mal rodinu, ktorá ho milovala, ktorá ho potrebovala. Nechápte ma zle, každá strata je ťažká, o tom niet pochýb. Každá jedna človeka zasiahne. No pre také šesťročné dieťa, ktoré len túžilo mať pri sebe oboch rodičov, je to o čosi ťažšie. Úplne ho to zmení. V tomto momente sa mu skončí detstvo, pretože je nasilu vtiahnuté do bolestí, ktoré so sebou život prináša. Žiadne rozprávky, žiadne ďalšie šťastné konce. Musí prijať fakt, že tak, ako vie byť život nádherný, vie byť aj pekne krutý. 

Za pár minút som musela dospieť a pochopiť, že moja mamina sa domov už nikdy nevráti.

,,Prosím?"

,,Prepáčte, je pri telefóne slečna Horner?"

,,Áno, to som ja. Smiem vedieť kto volá?"

,,Slečna Horner, vážne ma to veľmi mrzí. Volám Vám z Austrálie z oddelenia urgentného príjmu, kde boli pred pár hodinami prevezení Bethany a Mathias Reynolds. Obaja sú v kritickom stave a momentálne podstupujú chirurgický zákrok."

Naprázdno otvorím ústa. Zreničky sa mi zväčšia a ja záporne pokrútim hlavou. Nie, nie, nie! To nie je možné, to sa nemohlo stať. Odmietam niečo také prijať. Musí sa mi to len snívať. Prosím, nech to je len nejaký hlúpy vtip. Nasilu privriem oči. Musím sa zobudiť, toto nemôže byť pravda. Nepodarí sa mi udržať vzlyk. Do dvoch sekúnd mi po tvári tečú slzy, keď sa mi krutá pravda dostáva pod kožu. 

,,Čo sa stalo?" spýtam sa šeptom.

,,Išlo o autonehodu."

Nie, nemôže to byť opäť autonehoda! Och, dopekla! Prosím, len nie. Nemôže sa to opäť stať!

,,Prosím, povedzte mi, že to obaja prežijú. Oni nemôžu umrieť. Majú syna a..." zaseknem sa. Issac. Moje krstniatko. Och, prosím, len to nie. ,,Prosím vás, povedzte mi, že v tom aute nebol s nimi."

,,Kvôli tomu vám volám, slečna Horner. Issac je v poriadku. Nebol v tom čase s nimi. Momentálne je s bratom pána Reynoldsa. Chcem vás však požiadať, aby ste čo najskôr prišli, ak je to možné. Pokiaľ viem, ste jeho krstná mama a ja predpokladám, že v tomto momente vás Issac potrebuje najviac. Trávite s ním veľa času a on potrebuje pri sebe niekoho, koho pozná a má rád. Je teda možné, aby ste prišli?"

Po jeho slovách sa mi aspoň trochu uľavilo. ,,Áno, samozrejme. Pokúsim sa prísť, čo najskôr. Ak bude možné, ešte dnes večer odletím."

,,Ďakujem vám. Musíte byť teraz silná, hlavne kvôli Issacovi. Ešte nič nie je stratené. Urobíme všetko preto, aby Bethany a Mathias boli v poriadku."

Po zrušení hovoru, som sa ešte dlhé minúty spamätávala z tohto šoku. Vedela som, že ak nebudem mať pri sebe jeho, zrútim sa. Nutne som potrebovala jeho prítomnosť. Všetok hnev z jeho klamania musel ísť bokom. Bez neho to totiž nezvládnem. 

,,Auri," osloví ma nežne a spraví pár krokov ku mne. Potom však stuhne, keď sa mi všetky slzy, ktoré som doteraz zdržiavala, rozlejú po tvári.