Starboy

Thank you again

Prešiel asi týždeň od dňa, keď sme boli s Jayom prvý krát vonku.
Odvtedy sme chodili von každý deň.
Jeden deň sme išli kŕmiť psov do útulku, ďaľší som bola na jeho tanečnom tréningu a boli sme dokonca na futbalovom zápase ( futbal ma nebaví, ale chcela som s ním tráviť čas).
Najdivnejšie však bolo, že som ho za ten týždeň ani raz nevidela s Nikim, v škole pri sebe ani nesedeli na obede a to predtým boli spolu na každom kroku.
,,Kde si Kristine?" Prišla mi správa od Jaya, keď som vystupovala zo školského autobusu.
,,Zachvíľu som pred školou." Odpísala som.
,,Dobre čakám ťa tu ;)."
Áno Jay ma dokonca začal čakať pred školou.
,,Ahoj!" Objal ma keď sme sa stretli pri hlavnom vchode do školy.
,,Dnes po škole?" Spýtal sa Jay.
,,Hej, jasné." Prikývla som hlavou.
Dnes sme mali na pláne ísť do botanickej záhrady.
,,Oh ale ahoj dievča!" Zrazu ma niekto zo zadu objal.
,,Tracey!!" ,,Konečne si tu!" Zkríkla som, keď som ju uvidela, pretože skoro 2 týždne bola v Japonsku u jej rodiny.
Ako si všimla, že je somnou Jay zdvihla obočie a mne bolo jasné, že jej budem mať čo vysvetľovať.
Hneď na prvej hodine geografie učiteľ skúšal, modlila som sa aby ma nevyvolal, keďže odvtedy čo chodím s Jayom von a vrátim sa okolo 11 večer nestíham sa ani učiť!
No na šťastie všetkých svätých vyvolal moju spolusediacu Heedžin.
,,Uffff." Potichu som si vydýchla.
Ďalších 6 hodín sa už nič nedialo, takže som mohla pokojne odísť na obed bez jedinej zlej známky.
,,No Kristine?" ,,Ako mi vysvetlíš to s tým Jayom." Pribehla ku môjmu stolu Tracey ako splašená.
,,Nooo vieš začali sme sa viac baviť a oteraz chodíme von." Nesmelo som odpovedala.
,,No konečne!" ,,Och dúfam, že ma za pár rokov pozvete aj na svadbu." Zachichotala sa.
Ja som ju len slabo buchla po ramene a pokračovali sme s jedením obeda.

,,Ahoj Kristine, prepáč ale dnes musím naše plány zrušiť, máme totižto s chlapcami skúšku na živé vysielanie našej novej pesničky❤️." Cinkla mi správa od Jaya.
,,Jasné rozumiem, užite si to!" Odpísala som
,,Ak dnes nič nemáš išla by si somnou na kávu?" Zrazu prehovorila Tracey.
,,Jasné, nemôžem si nechať ujsť ako hovoríš o svojich zážitkoch na jednu noc!" Povedala som sarkasticky.
,,Nemôžem za to, že vždy narazím na takých chutných chlapcov." Pokračovala s mojím vtipom.
Hneď po škole sme už sedeli v kaviarni Greyt Cafe a pri dvoch ľadových Americánach sme si povedali čo všetko sa stalo za naše 2 týždne.
,,No a jeden sa volal Yoshiaki, ten bol najlepší!!" Začala Tracey s jej obľúbenou témou.
Áno Tracey je tak trochu záletníčka a, keďže má už 18 rodičia jej dovolili samej cestovať čím sa jej záletnosť ešte zväčšila,
Ale je to moja najlepšia kamarátka a už som si celkom zvykla.
Ja som si takéto veci zatiaľ len predstavovala, ako som povedala ja čakám na toho pravého.
,,Hej moja už musím ísť." Vyskočila zo stoličky Tracey keď jej cinkla správa.
,,Hh jasné, zajtra sa vidíme." Zamávala som jej a ja som šla zatiaľ zaplatiť.
Boli ani nie pol piatej boobede a tak som sa rozhodla, že sa ešte trochu prejdem až kým nebude zapadať slnko.
,,Je teraz jar, čiže slnko bude zapadať asi okolo 19:15." Pomyslela som si.
Prechádzala som sa popri rieke Han, keď som zbadala známu siluetu človeka, ktorý sedel na lavičke a asi fajčil?
Potichu som sa snažila priblížiť a ako som bola presvedčená, že je to ten koho myslím prisadla som si.
,,Nishimura Riki." Vyslovila som.
,,Kristine?" ,,Čo tu robíš?" Vyzeral prekvapene.
,,Práve teraz ti beriem cigaretu." Natiahla som sa a vytrhla mu cigaretu z ruky.
Len sa zasmial.
,,Odkedy fajčíš?" Spýtala som sa.
,,Nefajčím, toto je moja prvá cigareta, mám teraz nahovno obdobie." Pozrel sa smerom hore na oblohu.
,,Dúfam, že to je aj posledná." Pozrela som sa naňho.
,,Ak ti na tom tak záleží tak dobre." Pozrel sa na mňa tiež a naviazali sme ďalší očný kontakt.
,,Vieš je lepšie sa niekomu zdôveriť, niekomu komu fakt veríš a cítiš sa s ním dobre, začať so všelijakými omamnými látkami je blbosť."Usmiala som sa.
V tom si Niki ľahol na lavičku a hlavu si položil na moje stehná.
,,Znova, ďakujem." Usmial sa naspäť.
Potešilo ma, že sa Nikimu trochu zlepšila nálada.
,,Vieš mám síce 18 ale niekedy sa cítim tak, že nedokážem nič a nič ani nemôžem." Usmial sa Niki no videla som bolesť v jeho očiach.
,,Síce to bolí ale je lepšie sa takto zdôveriť." Povedala som.
Keď sa situácia zlepšila a nálada bola veselšia išli sme sa poprechádzať, bolo už 19:20 a slnko začalo zapadať.
V tom mi napadlo.
,,Nemali ste náhodou dnes skúšať choreografiu na živé vysielanie?" Spýtala som sa Nikiho.