S výhrou prichádza obeta

Kapitola 4

     Keď som si prečítala odpoveď bola som spokojná. S mobilom v ruke som sa vrátila do kuchyne, kde som Tinke pomohla so šalátom. Pripravila som aj domácu citronádu a potom sme všetko pomaly poprenášali na balkón. Slnko jasne svietilo a jemne aj pripekalo. Sedačky boli horúce a no limonáda nás osviežila.

     "Chalani, nechcete pivo?" Opýtala som sa Riša a Olivera, ktorý sa bavili pri grile. Oliver bol opretý o zábradlie a sledoval mesto. Táto časť bola nádherná. Pred nami bol park a dokonca sme mali výhľad aj na Bratislavský hrad.

     "Oli daj na to pozor, donesiem nám pivo," povedal Rišo a kráčal naším smerom. "Bei dáš si vínko?" Chvíľu som premýšľala, no napokon som prikývla. Na dnes som už nemala žiadné plány.

      "Teda aj ti to nebude vadiť, Tinka," pozrela som sa na slečnu tehotnú a ona sa zasmiala.

      "Som v úplnej pohodičke," zaškerila sa, "táto limonáda je úžasná, je moja, vystačím si s ňou." Rišo odišiel do kuchyne a ja som sa otočila k Tinke.

      "Tak ako ide tehotenstvo? Je to zlé?" Dvihla som obočie ale úsmev som mala na perách.

      "A nechceš si to sama vyskúšať?" Dvihla obočie aj ona. "Nebudeš sa potom pýtať." Povzdychla som si.

      "Tinka-" začala som ale ona ma prerušila.

      "Prepáč," vydýchla, "lezie mi to hore krkom. Rodičia ma stále kontrolujú, teta tiež stále píše, dokonca chcela chodiť každý jeden víkend. Ujo mi zakázal pracovať, pretože jeho vnúčence musia byť zdravé a-" pokrútila hlavou. "Je to šialené, Bei. Už ma bolí hlava z toho. Rišo je dobrá opora, ale niekedy aj on ide cez hranicu." Priznala sa a ja som prikývla.

      "Možno by si trochu vypadnúť z Popradu. Vieš zmena prostredia? Mohla by si byť u mňa? Doobedu by si mohla byť u babi a dedka a potom by si bola so mnou? Týždeň dva alebo aj mesiac, je to úplne v pohode." Pokrčila som plecami a ona sa zamyslela.

     "Neprehováraj moju manželku na také hovadiny, Bea," upozornil ma varovne Rišo, ktorý môj pohár položil predo mňa a s dvoma pivami kráčal k Oliverovi.

     Stál nám chrbtom. Kontroloval mäso, ktoré sa grilovalo. Mal oblečené biele tričko, ktoré zvýrazňovalo jeho mohnutný a svalnatý chrbát a vypracované ruky. Tiež odhaľovalo jeho tetovanie, ktoré mal na pravom ramene. Bol to tiger a vyzeralo to úžasne, bola to krásna práca. Potajomky som ju obdivovala. Vždy som chcela tetovanie, no až príliš som sa bála ihiel.

     "Je to ten Oliver, o ktorom si mi hovorila?" Opýtala sa ma Tinka, keď som jej nevenovala pozornosť a nehanebne som si prezerala môjho ex.

      "Bohužiaľ," vydýchla som a radšej si vzala pohár s vínkom a napila sa.

      "Je milý a sympatický," ozvala sa a ja som prikývla.

      "Nemá žiadnu chybu," šepla som. "Jedinou chybou v jeho živote som bola ja, preto ma opustil." Hodila som do seba ja ten zvyšok vína, ktorý bol v pohári. Videla som jej pohľad, ľutovala ma a ja som tak veľmi nenávidela...

      Postavila som sa a kráčala do kuchyne, aby som si doliala alkohol. Pohár som položila na kuchynský polut a prešla k chladničke. Vybrala som fľašu a doliala si. Najskôr len trochu, ale napokon som naliala až po okraj pohára. Trošku si srkla, aby sa mi nevylial a fľašu som vzala ruky. S plným pohárom červenej tekutiny v pravej ruke a fľašou v ľavej ruke som sa vrátila na balkón. Mäso bolo hotové, chalani ho priniesli na stôl. Vôňa grilovaného ma zasiahla hneď. Usadila som sa na svoje miesto, kde ma už čakal tanier. Zelenia a mäso.

     "Ďakujem Tinka," usmiala som sa na dievčinu, ktorá sedela oproti mne.

      "To nie ja," pokrútila hlavou a ja som sa zamračila. Pýtala som sa jej šepky, či to bol Rišo, môj nepodarený bratranec, ale ona pokrútila hlavou. V tom okamihu som vedela, kto to bol... Bol to ten istý muž, ktorý sa usadil vedľa mňa. Na tanieri mal kuracie krídelka a šalát, vedľa taniera bolo otvorené pivo v plechovke.

      "Ďakujem," povedala som dosť nahlas, aby to počul. Obrátil svoju pozornosť smerom ku mne a nemo prikývol. Nič viac, nič menej. Škoda slov, však?

     Sklopila som zrak a pustila sa do jedla. Cítila som sa nepríjemne. Medzi nami panovalo ticho, dokým si neprisadol Rišo, ktorý začal nevinnú debatku, ktorú som počúval jedným uchom.

       "Mali by sme ísť do kina na nejaký dobrý film, alebo večer by sme sa mohli ísť prejsť, Bratislava je krásne mesto," navrhol Rišo a ja som sa len napla.

      "Nemôžem," povedala som rýchlo a ďalej sa venovala jedlu. Rišo na mňa zmätene pozrel, ani on nevedel celú pravdu. Ak by ju vedel, nesedel a nejedol by tak spokojne. "Nemôžem a hlavne nechcem. Mám veľa práce, musím prečítať nejaké zmluvy a jednu opraviť. No a ja tu bývam, poznám každý jeden kút," pokrčila som ramenami.

      "Vždy si milovala nočné prechádzky po meste," ozval sa ticho Oliver, na ktorého som sa s dávkou neistoty pozrela. Vedela som, že jeho nepresvedčím touto odpoveďou.

      "Pred desiatimi rokmi," venovala som mu falošný úsmev. "Mala som vtedy devätnásť rokov, teraz mám dvadsaťdeväť." Zaťal sánku, všimla som si ako sa mu napli svaly na rukách. Čakala som výbuch, ale ustál to.

     "Samozrejme," uškrnul sa, "vtedy si bola len nevinná školáčka a teraz si pani riaditeľka. Teraz si moja šéfka." Tie slová preniesol s dávkou irónie, ktorá ma mrazila. Dostávala sa mi pod kožu až ku kostiam. Nechcela som bojovať.

      "Keď to tak berieš," pokrčila som ramenami. "Keď v tvojích očiach takto pôsobím." Jemne som sa usmiala a sklopila zrak k jedlu, ktorému som začala všetkú svoju pozornosť. Rýchlo zjesť a utiecť dovnútra. Schovať sa pred ním.

"Bea-" začal, ale môj mobil ho prerušil. Odložila som príbor a vzala si telefón. Bol to Kubo.

     Postavila som sa z kresla. "Vybavím si to a vrátim sa." Usmiala som sa na Tinku a pred odchodom som venovala Rišovi rýchly pohľad. Vrátila som sa do obývačky, kde som prijala hovor a kráčala hore do pracovne. "Prosím?" Ozvala som sa hneď.

     "Odišiel z Ríma," povedal mi hneď. "Nevieme, kde má v pláne ísť, pretože nastúpil do auta, s českou poznávacou značkou. Len predpokladáme, že ide do Brna. Sledujeme ho, ale ešte nevieme toho veľa."

     "Predpokladá sa, že ide do Brna? Prečo?" Rukou som si prešla cez vlasy a prechádzala sa po izbe.

     "Pretože auto patrí nejakému mužovi, volá sa Jiří Hanousek a je z Brna," počula som šuchotať papier v pozadí, čiže tieto informácie čítal. "Poznáte ho slečna?"

     "To meno mi je známe, ale nie som si istá," prešla som k stolu a zapísala si meno. "Pozriem sa na to večer," povedala som napokon. "Teraz je tu Rišo budeme riešiť ten klub a tiež ten let do Ameriky."

     "Rozumiem, slečna. Keby niečo len mi volajte, dnes v noci mám službu tak-"

     "V poriadku, Jakub. Zatiaľ sme v poriadku," zaváhala som, preto som dokončila otázku, "však?"

     "Dávajte si pozor, slečna." Dokončil a zložil. Povzdychla som si. Mobil som položila na stôl, lakte si oprela o stôl a prsty vložila do vlasov. 

Do čoho som sa to zaplietla? Prečo ja?

Ahojte! 

Po dlhom čase prichádzam s novou kapitolkou a veľmi ma to mrzí... :( No ako ospravelnenie je, že som na profil pridala ešte jeden príbeh - nový "projekt" s názvom Miluj ma poslednýkrát... Bežte sa na to mkrnúť a dajte mi vedieť, či sa vám to páči, alebo nie. Začína to, ťažkou témou, ale viem, že ten príbeh skončí happyendom :)

Tak teda na záver prajem krásny večer!