S výhrou prichádza obeta

Kapitola 6

      Povzdychla som si, pretože ten chlap ma jednoducho frustroval. Prečo to robil? Prečo práve teraz? Bola som vytočená do nepríčetná. Nedvíhal mi telefón a ja som bola na letisku aj s Oliverom, mala som odletieť do New Yorku a potrebovala som pred odletom hovoriť s Rišom a on-

     Zazvonil mi telefón a ja som si vydýchla úľavou, hneď som hovor prijala.

     „Ty si taký hnusný bastard, neskutočný chmuľo a-"

     „Aj ja ťa rád počujem, drahá sesternička!" Zasmial sa, čím ma vytočil ešte viac. V duchu som počítala do tri a zlhboka sa nadýchla.

     „Na toto naozaj nemám čas, Richard. Bol to stav núdze!" Vykríkla som a kráčala hore dole po lietadle. „Volal mi Johnny, že sa v bare vyskytol problém, respektívne objavil sa tam týpek, ktorý dotiahol policajta. Vraj jeho frajerka tam pracovala každý večer, minulý týždeň sa vraj neukázala na dohodnutnom stretnutí-"

     „Bei, prosím," vydýchol, „viem o tom, John ma informoval. Volal som s ním a dohodol som sa, že prídem hneď ako to bude možné. Čo sa týka Natashi, bola prepustená a dostala odškodné. Mám celý dokument o nej," zasmial sa, no mne to vôbec vtipné neprišlo, nechcela by som byť na jej mieste. Matyas, ktorý mi prišiel ako čudák, si viedol spis o každom zamestnancovi, dokonca aj o Oliverovi. Do dnes si pamätám, čo tam mal napísané:

     Ex-priateľ mojej milovanej Trixie.

     „A čo sa tam píše? Niečo, zaujímavé? Nejaké vodítko?" Tieto spisy boli vskutku zaujímavé, ale na druhej strane strašidelné. Jeden jeho bodyguard bol zatvorený za znásilnenie, odsedel si len tri roky a pri tom pracoval so ženami. Ženami, ktoré boli naľahko.

     „Natasha bola drogovo závisla, liečila sa na psychiatrii, ale ako odtiaľ vypadla, znova do toho spadla. No a najlepšie nakoniec! Bola nymfomanka! Takže každý tyžden chodila na testy, dokonca tu mám aj výsledky! Matyas bol-"

     „Chorý."

     „Áno, Bei. Toto je noazaj šialené," telom mi prešli zimomriavky. Toto správanie nebolo normálne. Mali sme Matyasa poslať do basy a nie mu dať takúto možnosť... „Be?"

     „Hm?"

     „Myslíš, že to bol dobrý nápad? Obrať ho o klub? Je to psychopat, mal by za to byť v base a nie na slobode."

     „Spravodlivosť si ho nájde." To bolo, čo som tak často počula. A snažila sa toho pravidla držať. „Končím. Vybav to, zavolám ti, keď pristanem."

     Hovor som zrušila a povzdychla si. Oprela som sa o sedadlo a opakovala si tie slová ako mantru. Spravodlivosť si ho nájde. Musí!

     „Si v poriadku?" Započula som vedľa seba. Trhlo mnou, zľahla som sa Oliverovej otázky. Keďže v lietadle ešte nebol, bol vonku a rozprával sa s pilotom a riešil ešte posledné telefónaty.

     Otočila som sa na neho, falošne sa usmiala a odpovedala jednoduché: „Áno." Videl to, jasné, že to videl. Vedel rozoznať falošný úsmev od reálneho, ale neriešil to, začo som bola neskutočne rada. 

     Nebolo to správne, nemohol sa to dozvedieť. 

     Čím menej ľudí, tým lepšie.

-

     Sedel vedľa, čo bolo vskutku zvláštne, keďže sme boli v lietadle, ktoré patrilo mojej rodine. Bolo prázdne, okrem letušiek, nás a pilotov. Mohol sedieť hocikde inde, ale on sedel vedľa mňa. Mierne ma to frustrovalo, ale v momente, keď zaspal a jeho hlava si našla miesto na mojom ramene, som si vydýchla šťastím.

     MacBook som zaklapla aj s nedokončenou prácou a poriadne sa oprela o sedadlo. Vychutnávala som si ten moment, že tu bol.

      Vedľa mňa, tak blízko. 

     Jeho hlava na mojom ramene.

     Jeho lakeť sa dotýkala môjho predlaktia.

      Jeho stehno sa opieralo o to moje koleno.

     Nasávala som jeho vôňu a jeho prítomnosť. Cítila som sa ako v siednom nebi. Cítila som sa spokojne ako narkoman, ktorý práve dostal svoju dávku...

     Odpočítavala som minúty. Nie, nebolo to nepríjemné, bolo to dokonalené, vždy som to chcela zažiť, ale nechcela som, aby ho bolel krk. Aj keď mi to bolo proti srsti, tak som ho pomaly prebudila.

     Vzala som ho za ruku a hladilaho  po hánkach a volala jeho meno. Ticho, aby sa nezľakol. Prebudil sa. Otvoril hnedé oči, dvihol hlavu a ja som sa nahla a otočila, aby som sa pozrela do jeho rozospatej tváre.

     Bol... 

     Zahryzla som si do vnútornej pery a privrela oči, aby som zahnala slzy. Pohľad na neho mi priviedol bolesť. Stratila som toľko rokov, aby som toto videla a bolo to, nespravodlivé. Chcela som ho, milovala som ho! Prečo som ho nemohla mať?

     „Prepáč," vydýchol chrapákom a ja som sa jemne usmiala.

     „Nič sa nedeje," videla som ako zaváhal, no napokon sa usmial aj on, a v tom momente sa mi zachvelo srdce. „Ak chceš ešte spať, môžeš ísť dozadu, tam je posteľ."

     Sklopil zrak a zadíval sa na naše prsty, keďže ešte stále som ho držala za ruku. Vzal ma poriadne za ruku, preplietol si naše prsty a opýtal sa otázku, ktorou mi privodil zimomriavky: „A pridáš sa ku mne?" 

Prepáčte :( po dlhom čase, ale skúsim to napraviť. Dúfam, že sa vám príbeh stále páči a nezabudli ste naňho, sľubujem, že budem pridávať častejšie aspoň 2krát do týždňa, a ak vás bude viac tak aj viac, budete mojou motívaciou <3 

Ospravedlňujm sa za chyby >.<