S výhrou prichádza obeta

Kapitola 5

Jeho tmavý, temný, pohľad ma prenasledoval všade. Cítila som ho na sebe vždy a všade. Kdekoľvek som bola, či už doma, v mojom rozľahľom byte, alebo v aute, alebo v práci, či dokonca v mojej kancelárií!

A jeho korenistá vôňa tak isto. Cítila som ho všade. Udrela mi do nosa jeho vôňa a prenasledovala celý deň. Bolo to frustrujúce, ale na druhej strane tak príjemné, že som nedokázala normálne premýšľať. Zo zúfalstva sa mi pustil z očí slzy, chcela som, nie! Dopekla túžila som tú vôňu mať na sebe, cítiť ju z pokožky, cítiť ju po jeho dotykoch...

Deň, čo deň bolo to viac neznesiteľnejšie. Nevedela som sa na nič sústrediť. Chcela som ho, ale nebolo to tak jednoduché. Moje telo túžilo po ňom, túžilo tak veľmi...

Vždy keď nebol blízka mňa vydýchla som si, no nevedela som či to bol výdych, ktorým som si uľavila, že: konečne, že odišiel! alebo ten plný zúfalstva, kedy som ho chcela mať pri sebe.

Áno, takéto to bolo, keď bol Oliver blízko mňa. Každú chvíľu som v sebe toto pociťovala. Nebolo to len o chcení a túžbe. Večer, keď som sama ležala v posteli, to na mňa doľahlo. Pýtala som sa samej seba, prečo? Prečo tak veľmi túžim po ňom! Nemala by som.

Ale ako sa hovorí, Najviac sa túži po zakazanom, a on bol pre mňa zakazaným. Nemohla som, i keď som tak veľmi chcela, ale...Neboli tie pocity opätované. Nemala som pocit, že Oliver takto veľmi túži po mne. Jeho pohľady boli temné, nedala sa z nich vycítiť túžba, nikdy sa ma na mňa tak nepozrel. Vždy ma len sledoval. Síce sa na mňa nepozeral s nenávisťou, ale...

Dnes to tiež bolo rovnaké, no i napriek tomu iné. Dnes nespal v byte. Vrátil sa až ráno, keď som si pripravovala raňajky. Čo ma najviac dostalo, že si prisadol ku mne. Najskôr som sa z toho tešila, aj keď len v duchu, ale potom ma radosť prešla. Chcela som z neho cítiť jeho typickú korenistu vôňu, ktorú som, samozrejme, cítila, problém bol, že ju prebíjala nechutne sladká, ženská, vôňa. Dráždila mi nos a ja som začala kýchať. Nevedel prečo, bol zmätený.

„Ale len nejako teraz, čím som staršia a staršia, objavuju sa rôzne alergie. Takže asi je to na prach," falošne som sa usmiala. Videl to, viem to. No napriek tomu sa usmial, postavil sa zo stoličky a odišiel. Čakala som, naozaj som čakala nejakú jeho blbnú poznámku typu: Tu v tvojom byte? Tu nie je ani smietka prachu! Ale nie, len sa usmial a odišiel.

Keď som tanier a pohár odložila do umývačky, vydala som sa do spálne. Držala som sa, až kým som nedošla do sprchy, nepustila na seba vodu. Slzy sa zmiešali z vodou a ja som to vypustila.

Prečo? Prečo to znova musím zažívať, prečo je opäť v mojom živote? Prečo to nemôžem byť ja? Som tak blízko, som na dosah a on chodí za inou...

Mala som pocit, že som sa vrátila do čias, keď som bola znova mladá, zlomená... Do čias, keď som zistila, že odišiel. Že ma (ne)nechal samu, no aj tak som sama bola...

Prečo? Prečo ja?

-

„Máš teraz voľno, poďme spolu na obed," povedal, nie predniesol, to tak ako keby sa nič nedialo. Ako keby to bola obyčajná otázka, ktorá sa povie len tak medzi rečou, keď sa stretnú dvaja kamaráti dlhší čas. A úrpimne, nebola to otázka, bol to oznam. Jednoducho ideme a bodka.

Videl moje prekvapenie, dobre to viem. No nereagoval naň. Rovnako ako aj ráno. Dnes bolo niečo iné, nevedela som ale čo. Preto, aj cez to spôsobené prekvapenie, som prikývla. Znova sa usmial a ďalej venoval svoj pohľad novinám, ktoré čítal.

Pracovali sme spolu už tretí týždeň. Patril medzi moju ochranku, ako telesný strážca. Bol mi najbližšie, bol so mnou vždy a všade. Väčšinu času sa zdržiaval v mojej kancelárií. Preto to bolo pre mňa náročné, no zvládala som to. Dnešným dňom som mala v pláne, tu úplne nezvládateľnú, túžbu po ňom hodiť za seba, ale Oliver mal iné plány. Miatol ma.

„Môžeme ísť," postavila som sa a vzala papiere do rúk. Oliver vzal moju kabelku a bez slova ma nasledoval. Papiere som nechala sekretárke a spoločne sme opustili budovu firmy.

Autom sme sa zviezli do Starého mesta, samozrejme po ich schváleniu, sme si vybrali reštauráciu a objednali si jedlo. Kým sme čakali, tak som sa rozhliadla okolo, najskôr po priestore reštaurácie a potom von z okna.

„Videl som, že budeš cestovať do New Yorku." Ako to povedal okamžite som mu venovala všetku pozornosť. Vedela som, v čom bol problém. Nechcel ísť, lebo si tu našiel nejakú známosť. Takže preto sa dnes tak správal...

„Áno, budem tam mať jedno dôležité stretnutie," prikývla som. „Bude to len na pár dní," usmial som sa ruky si založila v lone.

„Aha," kýval hlavou na znak chápania.

„Áno, bude to super." Nepozeral na mňa, pozeral sa na stôl. Chcela som, aby mi do očí povedal tie slová. Nech vezme odvahu a nech mi to povie do očí! Prečo je taký slaboch?! Ako keby ja som nebola...

„Vieš-" začal, ale povedala som si, že ho nebudem trápiť.

„Nemusíš ísť," dvihol hlavu tak prudko, až ma s tým zmiatol. Rovnako ako aj jeho šokovaný pohľad. „Úplne tomu rozumiem, bolo by to až príliš. Môžeš ísť zatiaľ domov k tete a ujovi. Alebo za Rišom do Popradu, alebo môžeš ísť skontrolovať bar vo Viedni, že ako sa mu darí s prestavbou." Usmiala som sa.

„Ty-" začal, „ty si nepraješ, aby som išiel s tebou?"

„Čo prosím?" Bola som zmätená.

„Nechceš, aby som išiel s tebou do Ameriky?" Opýtal sa rovno a ja som nechápala. Nechcel mi teraz oznámiť, že nechce ísť?

„To som nepovedala."

„No ale ja som mal pocit, že áno."

„Nie, mala som pocit, že ty tam nechceš ísť, keď si začal tak ako si začal, Oliver." Zamračila som sa.

„Čože?" Pretočila som očami.

„Opýtal si sa ma, či budem cestovať do New Yorku. Ja, sama," snažila som sa zopakovať jeho otázku, ktorú mi položil. „Neopýtal si sa ma, či budeme spolu cestovať tam. Takže som mala pocit, že ty tam nechceš ísť."

Už to pochopil. Jeho pohľad zmäkol a všimla som si ako si zahryzol do vnútornej spodnej pery. Uvedomil si, že svoju otázku položil zle.

„Prepáč," chápavo som prikývla. „Veľmi zle som sa vyjadril. Chcem ísť," zadívala som sa mu priamo do očí. „Veľmi chcem ísť, len som si nebol istý, či môžem. Preto som sa pýtal..." Stíchol.

V tom momente prišiel k nám čašník a doniesol nám obed. Keď som si vzala príbor do rúk a predtým ako som začala krájať jedlo, som dvihla k nemu zrak. Sledoval ma.

„Bola by som veľmi rada, ak by si išiel so mnou." Usmial sa. A tým usmevom mi pripomenul môjho Olivera. Cítila som ako sami do líc hrnie teplo. Och vďaka Bohu, za tú hrubú vrstvu make-upu!

Ahojte!

Po dlhšom čase som tu, ale toto leto bolo brutálne náročne :( prepáčte. Budem sa snažiť vydávať častejšie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila! A dúfam, že mi odpustite nejaké štylistické či gramatické chyby :( <3

Kľudne mi napíšte ako ste strávili leto, veľmi rada si to prečítam! Prajem ešte pekný večer.

M