S výhrou prichádza obeta

Kapitola 7

     Sklopil zrak a zadíval sa na naše prsty, keďže ešte stále som ho držala za ruku. Vzal ma poriadne za ruku, preplietol si naše prsty a opýtal sa otázku, ktorou mi privodil zimomriavky: „A pridáš sa ku mne?"

     Hnedým nežným a unaveným pohľadom ma sledoval. Mohla som tomu odolať? Samozrejme, že nie, nikdy som nevedela povedať NIE jeho šteňacím očiam.

     „Ak chceš," prikývla som. Už mi odpoveď nedal, len sa postavil a ťahal ma smerom k spálni, ktorá tu bola. Bola len jedna. Veľká manželská posteľ a skriňa, v ktorej sa nachádzalo náhradné oblečnie rôzneho druhu.

     Keď otvoril zasúvacie dvere, zarazil sa. Napol svaly, cítila som to. Vošiel a otočil sa ku mne. Znova tým pohľadom sa mi zadíval do oči. „Nevadí?"

     „A tebe?" Pokrútil hlavou.

     Nabrala som odvahu a uložila sa do postele ako prvá, no on ma hneď nasledoval. Ako sa naše ruky odpojili, znova si ich preplietol. Ležali sme na boku, dívali sa jeden druhému do očí a medzi nami, aj keď bola hlboká priepasť nevyriešených situácií a otázok, bolo tridsať centimerov.

     „Dobrú noc?"

     „A nie je to náhodou len sen?"

     „Prečo si myslíš, Oli?" Použila som jeho starú prezývku a on sa unavene usmial.

     „Pretože ty sa na mňa skoro nikdy neusmievaš, alebo mi venuješ len falošný úsmev. Nehovoríš so mnou, ignoruješ ma." Neviem, čím to bolo ale cítila som jeho bolesť.

     „Takže toto je sen, tvrdíš?"

     „Áno, je," príkývol a posunul sa bližšie ku mne. Už ma na tvári šteklil jeho dych. „Inak by si nikdy nedovolila, aby som bol tak blízko teba."

     Nie je to skôr naopak? Nechceš ma, nevieš ma ani cítiť? Chcela som sa ho opýtať, ale odhodlala som sa len na hlúpe: „Prečo?"

     „Pretože som pod tvoju úroveň," dvihol ruku, tú ktorou ma nedržal a nepohladil ma po tvári a ja som privrela oči. „Áno je to sen." Vydýchol.

     Bol to úžasný pocit, konečne ho cítiť. Mať ho tak blízko seba.

     „Ako každý jeden sen, ktorý mám," vydýchol a ja som otvorila oči. Dvihol sa na lakti a priblížil sa ku mne. „Vďaka Bohu za sny," vyslovil tesne predtým ako svoje pery priložil na tie moje.

     Srdce sa mi rozbúchalo, odrazu sa mi ruky začali potiť a v bruchu som cítila to, čo vždy, keď ma pobozkal. Divný, no napriek tomu krásny pocit ma napĺňal. Ako keby som konečne dosiahla stav celku... 

     Do teraz som nebola kompletná no s ním, teraz tu áno...

     „Milujem ťa," vydýchol mi do pier a pohol perami, išla som mu v ústrety. Naše bozky boli zosynchronizované, naučené, aj keď to boli roky, naše pery nikdy nezabudli. „Tak veľmi si mi chýbala."

     Odtiahol sa, objal ma. Stiahol si ma na hruď. Hlavu si oprel o vrch mojej. Držala som v sebe všetky emócie, zlosť a hnev, nechcela som kričať. Len som ležala v jeho náruči kým nezaspal...

-

     Vyplakala som sa, až keď sme pristáli. Až keď sme prešli letiskom ku autu a autom k hotelu, kde sme mali bývať. Začala som plakať, keď som sa dostala do kúpeľne, dvere boli zamknutné a on bol v druhej miestnosti.

    Vypustila som slzy von, plakala a plakala. Chcela som kričať! Chcela som odpovede, chcela som sa pýtať!

     „Načo by to bolo dobré?" Pýtala som sa samej seba, keď som sa opierala o umývadlo a dívala sa na svoj rozmazaný odraz. „Len sa znova trápiť? Počuť odpovede, ktoré mi roztrhajú srdce? Aj keby sa to vyriešilo, nemôžeme byť spolu!" Päsťou som udrela do zrkadla.

     Pokrútila som hlavou, zhodila so seba šaty, zotrela som si make-up a vošla do sprchy. Voda ma musí upokojiť, uvoľniť a musím zabudnúť. 

     Zbudnúť na všetko.

    Je čas si užívať, som v New Yorku.

    Je tu Beth, spolu pôjdeme do baru a užijeme si.

     Zhodím starosti za hlavu.

    Zabudnem na Olivera.

    Och...

    Oliver je tu so mnou.

    Dám Olivera a Beth dokopy. 

    Oliver má sny o mne... 

Ahojte ! Prajem pekný dník! Ako sa máte? Ako sa vám páči časť? Poteší ma hocijaká reakcia <3 Ďakujem!