Monsta X - All In

𝐼𝒳.

Wonho sa vliekol za ostatnými chlapcami a snažil sa nezaryť nosom priamo do blata. Nohy sa mu šmýkali na mazľavej hmote, ktorú po sebe zanechal prudký dážď, ktorý zmizol tak rýchlo, ako sa aj objavil. Nepršalo už keď sa vykradli zo suterénu sirotinca. Mraky pomaly ustupovali a chladný mesiac sa znova chytal vlády nad oblohou. Minhyuk kráčajúci pred ním sa pošmykol a takmer spadol. Wonho ho chytil za plece. ,,Daj si pauzu, ja ho ponesiem."

Minhyuk sa ale nedal. Vystrel sa na svojich roztrasených kolenách a pevne k sebe pritisol Hyungwonovo ľadové telo, ktoré vliekol už od sirotinca. Kihyun navrhol, aby sa všetci prestriedali, každý ponesie Hyungwona niekoľko metrov. Predsa len, boli všetci unavení a chceli si oddýchnuť. Šesť z nich bolo dokonca do nitky premočených. Jedným z nich bol aj tvrdohlavý Minhyuk, nad ktorým mohol Wonho len krútiť hlavou. Odkedy odišli zo sirotinca, Minhyuk nepovedal ani slovo. Vlastne, nikto z nich veľmi nerozprával, ale aspoň reagovali na dianie okolo seba.

Shownu sa mračil na stromy okolo nich. Prišlo mu podozrivé, že les, ktorý bol predtým plný vojakov, bol teraz mĺkvy a tichý. Buď tu vojaci vôbec neboli, alebo sa len dobre schovávali. Shownu dúfal, že to bude tá prvá možnosť. Jooheon vedľa neho si sťažka povzdychol, čo upútalo Shownuovu pozornosť. Pozrel sa naňho a všimol si, že Jooheon sa trasie, rukami ukazuje divné znaky a šepká si slová, ktorým nerozumel. ,,Si okej?" zašepkal mu, čo Jooheona prekvapilo.

Otočil sa naňho unavenými očami, ktorých sa Shownu zľakol. V tme Jooheonove oči zažiarili slabou modrou farbou. Shownu preglgol a chcel Jooheona pohladiť po chrbte, ale zháčil sa. Nevedel, či je bezpečné sa ho dotýkať. Jooheon zrejme pochopil Shownuove obavy. Slabo sa usmial a pokýval hlavou. Shownu mu venoval ešte jeden ustarostený pohľad a znova sa poobzeral po temných stromoch.

Aj Changkyun bol v strehu. O to viac, keď sa im podarilo bezpečne dostať do jaskyne. Čakal, že na každom kroku uvidia vojakov oboch armád. To sa ale nestalo. Vojakov nevideli a dokonca ani nepočuli. Changkyunovou druhou obavou bolo, že ich nechajú prejsť až do jaskyne a tam ich pochytajú. Chytili by ich priamo pri čine, s množstvom modrých kvetov. Dve muchy jednou ranou. Keď ale vstúpili do jaskyne a nikto ich nezatkol ani neprepadol, Changkyun bol zmätený. Nerozumel, čo sa vlastne deje.

,,Changkyun, držte s Kihyunom hliadku." Changkyun sa otočil za Jooheonovým hlasom a všimol si, že Kihyun, tak ako vždy, Jooheona psychicky podporoval. Jooheon sa triasol a šúchal si ľadové ruky.

,,Bude to okej, Jooheon." opakoval mu Kihyun. Nedotýkal sa ho, čo Changkyun chápal, ale bol pri ňom dosť blízko na to, aby Jooheon cítil teplo iného ľudského tela. Changkyun k nim pristúpil. Jooheon zdvihol hlavu a pozrel na Changkyuna unavenými očami. Jeho dúhovky pulzovali modrou farbou. Changkyun sa snažil zostať pokojný. Takéto niečo naozaj nečakal.

,,Jooheon," povzdychol si a pokýval hlavou, na znak, že to má byť okej, ,,to zvládneš. Si mág, Jooheon. Si zasraný mág a strážca Modrého ohňa!" Jooheon sa potichu zasmial, čo bolo Changkyunovým cieľom. ,,Tak im to ukáž strážca. Priveď Hyungwona späť, aby sme mohli ísť k nám po tetu Lin a zmiznúť z tejto vyjebanej dediny." Jooheon pokýval hlavou. Smrkol, rukou si utrel nos a znova prikývol. ,,Myslím, že som ready. Som predsa vyjebaný mág." Kihyun a Changkyun sa zasmiali spolu s ním. Changkyun potom vzal Kihyuna za ruku a spolu vyšli von pred jaskyňu, tak ako pred pár hodinami.

Shownu s Wonhom zasa raz rozložili oheň v jaskyni. Keď plamene ožiarili jaskyňu oranžovým svetlom, Jooheon im obom kývol. ,,Okej, to stačí. Choďte strážiť jaskyňu z druhej strany. Minhyuk, teraz už len my dvaja. Pomôžeš mi?" Minhyuk len nemo prikývol a smutne opustil Hyungwonovo telo. Shownu s Wonhom teda opustili jaskyňu. Keď prechádzali okolo Kihyuna s Changkyunom kývli im na znak, že všetko je okej. Changkyun s Kihyunom im kývli späť a napínali zrak v tme okolo nich.

,,Minhyuk poď sem." zašepkal Jooheon priškrtene. V rukách zvieral knihu, ktorú Changkyun našiel. Ruky sa mu triasli viac než predtým a dýchalo sa mu ťažko. Minhyuk si to všimol a pribehol k nemu. Jooheon sa roztrasene nadýchol. ,,Čo... čo sa píše v poznámke pod čiarou?"

Minhyuk sa zadíval na stránku v knihe s obavami. Bál sa, že tam bude niečo zlé, napríklad niečo o tom, že ak chcete dušu priviesť späť, musíte ju vymeniť za svoju. Nič také tam ale nebolo. ,,Rituál je možné previesť až po zachytení duše zosnulého." Minhyuk sa zarazil. ,,Jooheon, nie je to nič zlé, prečo sa tak trasieš? Čo je s tebou?"

,,Všetko je modré." zašepkal Jooheon.

,,Čo?" Minhyuk mu vzal knihu z rúk a prezrel si zažltnuté strany. Po modrej ani stopy. ,,Nič modré tu nie je. Jooheon doboha čo sa" zdvihol zrak od knihy a pozrel sa na roztraseného Jooheona. ,,Preboha..."

,,Všetko je modré." zopakoval Jooheon.

Minhyuk si prehrabol vlasy. Netušil, čo sa deje. Svojho otca takto nikdy nevidel. ,,Jooheon... ne-neviem ako ti to povedať... tvoje oči... žiaria modrou farbou."

Jooheon smrkol. ,,Akosi mi to došlo, keď všetko vidím namodro. Nevidím nič, len to svetlo. Minhyuk, musíš mi pomôcť s tým rituálom."

,,Nie!" Minhyuk pokrútil hlavou. ,,Idem po Shownua a po zbytok chalanov, nejako to vyriešime a..."

,,Nič sa tým nevyrieši!" skríkol Jooheon. ,,Proste... proste mi budeš čítať kroky z tej knihy, Minhyuk, a ja prevediem rituál. Keď budeme mať Hyungwona späť, potom budeme riešiť moje žiariace oči."

Minhyuk s Jooheonovým návrhom nesúhlasil, ale čo mohol robiť. Jooheon bol rovnako tvrdohlavý ako on sám. ,,Tak fajn." prikývol nakoniec. Začítal sa do knihy a začal pobiehať po jaskyni, hľadajúc veci potrebné na rituál. Keď niečo nevedel nájsť, spýtal sa Jooheona, ktorý celý čas len stál uprostred jaskyne a zjavne sa snažil vytrieť si modrotu z očí. ,,A-asi mám všetko. Myslím, že môžeme Jooheon. Ako si na tom?"

,,Stále modro." zamumlal Jooheon a povzdychol si. ,,Ale poďme na to. Než sa sem nahrnú vojaci alebo kto..."

Minhyuk podľa návodu v knihe priviedol Jooheona k Hyungwonovmu telu. Posadil ho vedľa neho na matrac a odbehol k pracovnému stolu. Odtiaľ sa vrátil späť k Jooheonovi a do rúk mu vložil misku s lupienkami modrého kvetu a s paličkami. ,,Dobre... takže, podľa knihy, máš vkladať lupienky kvetu postupne do úst zosnulého a pri tom odriekavať zaklínadlo."

Jooheon prikývol. ,,Budeš mi to musieť prečítať."

,,Neviem to prečítať. Jooheon ja neviem akým jazykom to je písané!" ohradil sa Minhyuk.

,,Myslíš, že ja hej? Neviem, čo je to za jazyk. Aj tá medicína pre Kihyuna, aj esencia pre Hyungwonovu dušu... čítal som to tak, ako to bolo napísané."

Minhyuk od údivu otvoril ústa. ,,Čo ak sa niečo pokašle?"

Jooheon mykol plecom. ,,Pri tých dvoch rituáloch predtým to fungovalo."

Minhyuk si povzdychol a pošúchal si tvár. ,,Okej. Okej, okej, okej. Okej."

,,Koľkokrát to ešte zopakuješ?" zamumlal Jooheon podráždene.

,,Jooheon... mám strach. Si si istý, že to zvládneš? Čo ak... čo ak to neprežiješ?" Jooheona striaslo. Aj on sa to ho bál a vedel, že zbytok chalanov tiež. Ale Minhyuk bol prvý, kto to povedal nahlas. No nemal na výber. Už dávno sa rozhodol. Ak môže Hyungwona priviesť späť k životu, tak to musí urobiť. A ak sa to nepodarí... no aspoň sa nebude musieť zaoberať tými svietiacimi očami.

,,Idem do toho, Minhyuk. Idem all in."

Minhyuk sa na Jooheona smutne pozrel, aj keď on to vôbec nevidel. Minhyuk bol rád, že má okolo seba takých ľudí, ako sú chalani. Ďakoval Changkyunovi, že sa zaplietol s Jooheonom. Keby ich nezoznámil... možno by tu teraz nemuseli sedieť a kriesiť mŕtvych ľudí! Minhyuk sa strhol nad vlastnou temnou myšlienkou. Roztrasene sa nadýchol a začal Jooheonovi predčítavať z knihy.