hry osudu (2. hry štvrťstoročia)

rozlúčka

Skrúcalo mi žalúdok, dnes je losovanie. Bola som najedená, nechýbali mi tekutiny, ale aj tak som sa cítila prázdna. Otec spal, ja som sa ho neunúvala zobudiť. Možno ho zavrú za neúčasť na losovaní, to by som mu priala.

Postavila som sa pred popukané zrkadlo a zhlboka sa nadýchla. Vyzerala som otrasne, podvýživené decko z dvanástky, navyše som mala nepríjemné vyrážky. Povzdychla som si. Ak ma aj vyberú, nebudem mať žiadnych sponzorov a zahyniem v Krvavom kúpeli. Nikomu nebudem chýbať. No, možno Haymitchovi. Čo keď nás vyberú oboch? Určite by som sa obetovala v jeho prospech, ale čo on? Snažil by sa ma chrániť, alebo by ma chladnokrvne zabil už v prvý deň? Ignoroval by ma? Bol to môj najlepší kamarát, ochranca i priateľ v jednom, ale nevedela som o ňom takmer nič. Našťastie, Haymitch nemal žiadnych súrodencov, ktorých by mohol zachrániť dobrovoľným nástupom, takže šance, že pôjde na smrť, sa znížili. Ja takisto nemám súrodencov, keby však moju sestru alebo brata vybrali, nastúpila by som za nich. Ale to by som musela byť naozaj presvedčená, že nič nezmôžu, lebo ja šance na prežitie nemám. A toto sú Hry štvrťstoročia. Viac nástrah, horšie podmienky. Minule si ľudia volili, koho tam pošlú. Pri spomienke na to ma striaslo. Môj otec by určite hlasoval za mňa, aby sa ma zbavil.

Dnes som na sebe mala jednoduché požičané šaty zelenej farby. Nie takej zelenej, ako je tráva a borovica, ale takej jemnej zelenej. Myslela som, že v nich budem vyzerať pekne, ale konečný výsledok bol asi taký, že som vyzerala ako minútu pred zvracaním. Vydrhla som si telo, umyla vlasy v ľadovej vode a navliekla tie šaty. Potom som len prešla okolo otca, jemne som ho potriasla za rameno a nechala ho tak. Vyšla som pred náš dom, kde ma na moje prekvapenie čakal Haymitch. Mal na sebe pekné oblečenie, teda, bolo aspoň čisté. Bez zábran ma pobozkal a ja som mu to radostne opätovala. Možno je to náš posledný bozk.Počula som, že môj otec vnútri už vstal a hrmotal. Okamžite som Haymitcha potiahla za ruku, aby nás nebodaj nevidel. Na námestí sa zhromaždil skoro celý obvod. Boli tam transparenty sídla a znak Hier štvrťstoročia. S nami zaobchádzali ako s dobytkom. Musela som si nechať zobrať kvapku krvi a postaviť sa do ohrady pre dievčatá. Posledný krát som Haymitchovi stisla ruku a dala mu pusu. Vložila som do toho všetko. Pani Abernathyová stála v dave a videla som ju plakať. Pozerala našim smerom, takže mi bolo jasné, že jej je nás ľúto. Samozrejme, dvaja mladí ľudia čo sa ľúbia a jeden z nich, alebo obaja idú na smrť. Potom som ho pustila, Haymitch mi utrel slzu, ktorá sa mi na tvári ocitla ani neviem ako. Venoval mi chabý úsmev. "Vidíme sa po žrebovaní pred našim domom, ako zvyčajne." Potom som sa usmiala aj ja a išla sa zaradiť.

"Vitajte! Vitajte!" zahrmel známy hlas námestím. Stál tam prezident Snow aj s oficiálne vyzerajúcou obálkou. Bol mladý, ale mal biele vlasy, takže vyzeral ako starec. Na chlopni mal ružu a pripomínal mi nejakého slizkého tvora.

"Dámy a páni, dovoľte mi privítať vás na 50. Hrách o život, ktoré sú zároveň 2. Hry štvrťstoročia. Tieto Hry sa uskutočňujú, ako iste viete, každých 25 rokov a arény skrývajú kopu prekvapení. Do týchto Hier, ako pripomienku toho, koľko ľudí zahynulo vinou rebelov, bude zaradený dvojnásobný počet detí. Z každého obvodu to budú dvaja chlapci a dve dievčatá. Prosím, pripravte sa na žrebovanie." S týmito slovami odišiel. Padla mi sánka. Nemohla som tomu uveriť, hoci neviem, čo som čakala. Začalo mi byť zle a vyzerala som na druhú stranu, kde v časti pre chlapcov stál Haymitch. Zachytil môj pohľad asi po minúte a slabučko prikývol. Dodávame si týmto spôsobom odvahu, ak to nejde povedať slovami. Prekvapilo ma, že som sa trocha uvoľnila.

"Teší ma, tak veľmi ma teší," vykríklo mladé dievča zo Sídla, ktoré malo vyžrebovať mená. Mala smiešnu modrú parochňu a šaty jej pokrývali zlato-modré jablká. Nechápem, o čo im v Sídle ide. Vôbec nebola pekná a tvár jej zahaľoval nechutný mejkap a modré tiene.