hry osudu (2. hry štvrťstoročia)

ruže a masaker

Ležala som v posteli a dívala sa do stropu. Bola som v Haymitchovej izbe a všetko bolo nasýtené jeho vôňou. Bolo to ako zmes uhlia, potu a.. jednoducho jeho. To sa nedalo opísať.

Lenže ani myšlienky na môjho drahého priateľa nezahnali najtemnejšie obavy. Obraz môjho otca a pach smrti a ruží u nás doma z hlavy tak ľahko nedostanem.

Nechcela som budiť Trish a desiť ju, takže len čo som prišla domov som si ľahla, ale spánok neprichádzal. Musela som tam otca nechať. Čo som asi tak mala robiť? Ale bolo to správne?

Nakoniec som to už nevydržala a vyskočila z postele. Bosé nohy mäkko tľapli o zem a ja som zacítila každú triesku v drevených parketách poznačených vekom. Ktovie koľko ľudí už po nich chodilo? Koľko nôh sa tu už prestriedalo?

Vybehla som z izby a prešla do Trishinej. Jemne som zaťukala, aj keď odpovede som sa nedočkala. Pomaly som otvorila vŕzgajúce dvere. Trish ticho odfukovala Podišla som k nej a opatrne som ňou zatriasla. "Zobuď sa." Povedala som to šeptom, no naliehavo. Pomaly otvorila oči a ja som rýchlo zažala svetlo. Výnimočne nechali pustenú elektrinu, zaujímavé. Dohliadol prezident na to, aby som si mohla prezrieť ruže a jeho masaker v plnej kráse? Ako dôležitá som pre neho ja, obyčajné dievča z 12. obvodu?

"Čo sa deje Mary?" zamrmlala ospalo Trish. "Musíš ísť so mnou, hneď teraz. Nepýtaj sa." To ju prebralo. Pomaly vstala a na starú nočnú košeľu si hodila sveter. Potom sme sa pomaly pobrali k nám. Bosé. Neviem prečo ma na celej situácií trápilo najmä toto.

Trishin výraz, keď zazrela masaker a ruže, sa nedal opísať. Ja som sa odvrátila, nemohla som sa na to dívať. "Musíme ísť za starostom," zabľabotala Trish. "Hej, ktorý robí pre Snowa, to nám pomôže," povedala som jej podráždene, stále otočená chrbtom. "To ho tu len tak necháme?" spýtala sa začudovane. "Určite áno. Máš lepší nápad?" Trish zmĺkla a len tuho zavrela oči. Celkom som ju chápala. Toto nie je situácia, do ktorej sa dostanete každý deň. "Počkaj tu." vyhŕkla som zrazu a rozbehla som sa k domu kúsok od nášho.

Hlasno som klopala. Nič. Skúsila som to ešte raz. Bolo mi jasné, že v noci málokto otvorí, ale hádam si pomyslia, že sú to Mierotvorci a zľaknú sa a otvoria. Po dlhej chvíli mi otvoril Adam, môj akoby kamarát. Párkrát som jeho sestru učila rozoznávať korienky a nejaké som jej venovala. Dúfala som, že na to nezabudol.

"Amary?!" Len on jediný ma nevolal jednoducho Mary. Vždy pre moje meno vymyslel inú, neobvyklú skratku. "Amary čo tu dopekla robíš?!" vybafol napoly rozospato a napoly naštvane.

"Otec zomrel. Potrebujem tvoju pomoc." Tak. To hádam postačí. "Ja... jasné, iste, ale.. Idem po otca," zamrmlal, vrhol na mňa súcitný pohľad a zmizol v dome. O chvíľu sa vrátil aj s jeho otcom Edvans, ktorý mal na tvár pohľad typu "zobudila si ma uprostred noci len pre to, že tvoj otec umrel pravdepodobne na hlad, no a čo preboha, takto tu umiera skoro každý, lenže väčšinou príbuzní počkajú do rána, ale si zrejme priateľka nášho syna a nakŕmila si mi dcéru takže nič sa nedeje, aspoň to budem predstierať"... Bol to naozaj dlhý pohľad. Edvans pochovával, bola to akoby jeho druhá práca. Zaviedla som ich k nám, kde v hale ešte stále stála Trish a triasla sa. "Mary? Kam si sa vyparila? Koho si priviedla?" Ale zmĺkla, len čo uvidela Edvansa. Kývli si hlavou a ja som ich zaviedla k otcovi. Adam šiel tiež.

Obidvaja zhíkli, len čo uvideli celú scéneriu. "Prosím ťa, dievča, to si mi nemohla povedať, že ho niekto zabil?" vyprskol prekvapene Edvans. "A čo tie ruže?" Našťastie, lístok som stihla odpratať. "Ruže nie sú vaša vec. Len ho prosím... pochovajte," zašepkala som, nevedno prečo. Trish ma objala a Adam ma mlčky prebodával pohľadom, akoby mu to v hlave pracovalo na plné obrátky. Jeho otec len mlčky pokrčil plecami a išiel si domov pre veci. Zrejme za svoj život ako hrobár videl dosť divých vecí a nevypytoval sa.