hry osudu (2. hry štvrťstoročia)

stretnutie

"Štvrtý obvod!" zaburácal hlas komentátora. Neznášala som sídelný prízvuk. Bol piskľavý a povýšenecký, dokonca aj u mužov.

No venovala som pozornosť obrazovke a hrýzla si nechty. Bola som u Trish, zasa. Dlho som rozmýšľala, či jej poviem o otcovi. Lenže odvtedy už ubehli dva dni a musela som počkať, kým vytriezvie. Nezaskočilo ju to tak, ako mňa, ale bolo jej to podozrivé. To mi povedala. "Je to podozrivé." Mala som chuť skríknuť na ňu, že mi zmizol otec a ten odkaz a ruže tam určite nechala veverička, ale ovládla som sa. Bola môj spojenec. Aspoň dočasne.

Na obrazovke práve ukazovali chlapcov. Mali škaredé kostýmy, boli zamotaní v sieti a vyzeralo to, že každú chvíľu spadnú. Pod sieťou mali sivé plavky a na hlave pripevnené mušle. Vyzeralo to naozaj hrozne.

Dievčatá obliekli ako morské panny, teda to bol asi ich zámer. Od morskej panny to malo veru ďaleko. Mali otrasné rozdvojené chvosty a ledva stáli na nohách. Bruchá mali odhalené a mali ružové podprsenky. Ľudia zo sídla ich síce odmenili potleskom, keď sa zjavili na obrazovkách, ale inak im nevenovali pozornosť.

Zo zamyslenia nad kostýmami ma vyrušili zvuky z kúpeľne, z ktorých ma napínalo. Dôverne som ich poznala, môj otec je, teda vlastne bol, alkoholik tiež. Škvŕkalo mi v žalúdku, pretože som skoro celý deň nič nejedla. Bola som slabá ísť hľadať korienky a rastlinky a aj tak som mala pocit, že keď do úst vložím čo i len jeden ďalší korienok, asi to neprežijem. Hlad nehlad.

Utekala som do kúpeľne s uteráčikom namočeným do studenej vody (akoby tu tiekla aj iná ako studená) a s otlčeným pohárom plným vody. Trish akurát vstávala od záchodu a dvíhala sa na trasľavé nohy. Pomohla som jej vstať a priložila som jej uterák na čelo. Chvíľu tam ešte stála a potom vďačne prijala pohár ponúkanej vody.

Musela som potom pretrpieť celý ten rituál plaču, upokojovania a objatí. "Vzchop sa!" pomyslela som si, ale nahlas som to nepovedala. Naučila som sa žiť so strachom z Hier, ale Trish bola jednoducho slaboch. Ale aké právo mám ja nazývať ju slabochom? Mala som zmätené pocity, ale utešovala som ju, pokiaľ jej nebolo lepšie.

Skoro sme preto zmeškali celú prehliadku kostýmov. Dobehli sme do skromnej obývačky presne keď končil Jedenásty obvod. Stihla som sa len pozrieť na dievčatko, asi dvanásť ročné s vypúlenými očami a žltými šatami. Prišlo mi jej strašne ľúto.

"A teraz privítajme Dvanásty obvod!" zakričal, hoci to znelo ako pišťanie myši. Videli sme Heidy, ktorá na sebe mala otrasný kostým baníkov, ale vyzerala v ňom strašne hrozivo. Strhla si lampáš z hlavy (ako jediná ho nemala) a mračila sa. Zbadala som aj, ako silno zatína zuby.

Maysilee mala na sebe rovnako strašný kostým, ktorý jej bol priveľký. Mala hrubú vrstvu mejkapu a bolo vidno, že predtým plakala. Snažila sa však tváriť statočne a opatrne kývala hľadisku, ktoré ju však tvrdohlavo prehliadalo.

"A teraz chlapci!" ozvalo sa.

Väčšinou chodia na koči dievča a chlapec, ale dnes neboli zmiešané dvojice. Pri pohľade na Haymitcha sa mi rozbúchalo srdce, ale Trish si silno hrýzla hánky a tak som musela byť tá silná ja. Odtiahla som jej ruku od úst a zovrela v svojej.

Haymitch vôbec nevyzeral ako Haymitch. Vedela som, že sídelní muži nosia mejkap, ale na chlapcovi z 12. obvodu to vyzeralo smiešne. Tváril sa namyslene a povýšenecky. Kostým si tiež upravil podľa seba. Tvár mu poprášili čiernym práškom, ale on si ho zotrel. Lampáš chytil do ruky a tváril sa, akoby mu to celé prišlo smiešne. Mal vykrivené pery, ale hoci na ne nedávali bližší záber, videla som ako sa mu trasú. Chcelo sa mi plakať.

Robert jediný mal na sebe úplnú nedotknutú verziu pôvodného kostýmu. Netváril sa nijako, mal svoju zvyčajnú zamyslenú tvár. Bol síce zaostalý, ale celkom pekný, hoci jeho krásu zabíjal otrasný kostým. Bolo mi ho neskutočne ľúto, lebo som vedela, že určite neprežije. Za také myšlienky som sa hanbila, ale to Sídlo nás nútilo tak myslieť.

Nakoniec sa koče rozostúpili do zvyčajného tvaru a mladý prezident predniesol zvyčajnú reč a pripomenul, že toto sú nezvyčajné a dôležité Hry. Nakoniec sa rozlúčil a obraz stmavol. Potom bude nasledovať tréning a nakoniec rozhovory. Neviem, ako to zvládnem. Pohľad na Haymitcha ma celkom uchvátil. Ani neviem, v akom slova zmysle. Nebol to môj Haymitch, ktorého som ľúbila a ktorý sa o mňa staral.

Odviedla som Trish do postele a pobozkala ju na čelo. V momente zaspala. Potichu som jej pribuchla dvere a vykradla sa z domu. Keď som stála na chladnom, ale osviežujúcom nočnom vzduchu, rozhodla som sa. Musím ísť k nám. Do starého domu. Pomaly som sa potme prepletala uličkami. Neustále sa mi v hlave vírili myšlienky. Zastali, až keď som sa ocitla pred naším domom. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere. Ovalila ma prudká sladko-krvavá vôňa ako predtým. Snažila som sa ju ignorovať, ale zarývala sa mi do pľúc, kože a celkovo všade. Rozsvietila som svetlo a úplne ma šokoval pohľad, ktorý sa mi naskytol. Celá izba bola preplnená ružami, ktoré tam predtým neboli, logicky. Lenže neboli ani trochu zvädnuté. Poobzerala som sa celá omráčená. Na zemi boli štyri ruže v tvare šípky. Je to pasca?

Lenže rozhodla som sa ísť v jej smere. Pomaly som sa zakrádala dôverne známymi zákutiami domu. Po zemi boli ďalšie šípky a pach krvi silnel. To, čo som našla po poslednej šípke ma skoro donútilo vyvrátiť neexistujúcu večeru. Bol to môj otec. Lenže môj otec s podrezaným hrdlom. Búšilo mi srdce. V očiach ma štípali slzy. Pri jeho nehybnom tele (so značnými známkami mučenia) bol papierik s tým istým nakloneným písmom. S odporom som ho zdvihla a prečítala si text.

"Zajtra o polnoci prídi pri starý strom pri plote, vezmi aj tú, ktorú za spojenca pokladáš."