O spomínané tri dni neprišiel prezident osobne, prišla nejaká šialená žena zo Sídla s asi tonou mejkapu a odviedla ma do vlaku. Vonku bolo príjemne teplo, ale aj tak by som najradšej zostala zalezená doma. Nevedela som, čo odo mňa chce, a navyše som bola ukrutne hladná. Možno bude vo vlaku jedlo, napadlo mi. Mohlo by byť. Tak som sa len nechala odovzdane viesť tou zmachlenou ženskou. Bolo mi celkom jedno, či mi ublížia alebo nie.
Keď som v mojich starých zodratých šatách nastúpila do vlaku, cítila som sa ako Haymitch, keď sa prvý raz rozhliadol po aréne. Bolo to ako v inom svete.
Všade zbytočné ozdoby, pozlátené okenice, stoličky z jemne obrúseného dreva, ale čo ma zaujalo najviac, bolo to jedlo. Bolo úplne všade, jablká dokonale naukladané do pyramídy v strieborných miskách po celom vozni, strapce šťavnatého hrozna, ktoré som jedla len raz v živote, čokoládové bonbóny poukladané rôznych tvarov a tie, už na prvý pohľad, najšťavňatejšie jahody na svete.
Na stoloch boli hlavné jedlá ako moriak, pečienka, paštéty, krevety a podobne. Môj žalúdok žiadostivo zamraučal, ale prinútila som sa ho umlčať. Nechcela som sa strápňovať a navyše som nevedela, čo so mnou tí ľudia chcú. Radšej som si zahryzla do jazyka, doslovne.
Nechali ma vo vozni samú. Neverila som tomu. Bez toho, aby mi povedali, kam ma vedú, ma tu nechali s jedlom a všetkými tými drahými vecami. Chvíľu som rozmýšľala, či jedlo náhodou nie je otrávené, ale nakoniec ma premohol neskutočný hlad a potreba jesť bola silnejšia ako zdravý rozum. Zahryzla som opatrne do jablka, hoci žalúdok kričal "krevety!" "kurča!" "mäso!". Nechcela som sa však nechať zlákať luxusom, radšej som si hrýzla jablko a potom som zjedla ešte zopár jahôd a dala som si pomaranč. Po nie priveľmi výdatnom jedle som však bola najedená. Teraz, keď mi po mysli nechodila otázka "kedy sa najem?", napadlo mi, čo tu asi tak robím? Kam ma vezú? Deje sa niečo väčšie, ako si myslím?
Cesta ubiehala rýchlo. Stále som sa dívala z okna, a nakoniec som sa dočkala vytúženého šera a napokon tmy. Vo vozni bola aj sprcha a spálňa. Nevyužila som ani jedno ani druhé. Schúlila som sa na zemi a zaspala tvrdým spánkom.
"Dobré ráno, slečna," zobudil ma podlízavý hlas. Samozrejme, otvorila som oči a predo mnou stál pár naleštených topánok. Opatrne, aby sa mi nezatočila hlava, som sa postavila. "Koľko je hodín?" spýtala som sa zachrípnuto.
"To jediné vás zaujíma? A čo takto kam vás vezieme? Čo bude s vašim milovaným? Žije ešte vôbec? Ale je desať, ak je to to, po čom vaše srdce piští," hnusne sa uškrnul. Bastard.
"Kam to teda ideme? A kde je Trish, jeho matka?" spýtala som sa trocha drsnejšie, snažiac sa uhladiť si strapaté vlasy.
"O chvíľu sa stretnete," usmial sa falošne. Zovrelo mi žalúdok. Idú ma zabiť? Vari prídeme do Sídla a oni vykonajú verejnú popravu? A čo Haymitch, prečo hovoril o jeho živote? Premkli ma silné obavy a pochybnosti.
"Povedzte mi láskavo, kde sme!" skríkla som, ignorujúc riziko. Mladý prezident sa na mňa pozrel s prekvapením a iskričkami v očiach. Potom opatrne vykĺzol z vozňa a pobral sa inam. Lenže nezamkol za sebou. Mám ho nasledovať?
Rozhodla som sa, že zostanem. Sadla som si na stoličku a natlačila sa krevetami, netrápilo ma, či ma niekto pozoruje alebo nie. Sedela som tam s plným bruchom, no aj tak som nedokázala zajesť tú prázdnotu v sebe.
Myklo ma, keď som začula elegantný zvuk posuvných dverí. Prezident sa vrátil.
"Nasledujte ma," povedal hravým tónom a chytil ma za rameno. Dotyk bol jemný, no príjemný ani zďaleka. Napriek tomu som sa nechala viesť, už zasa.
Prešli sme dvoma vagónmi a ocitli sme sa zrejme v tom najslávnostnejšom. Samozrejme, poznala som ho z telky, toto pozadie je vždy za chrbátmi víťazov. Preglgla som.
Dvere sa pomaly otvorili. Zavrela som oči. Zacítila som zvláštny vzduch, akoby nasiaknutý hlinou a prachom. Nepočula som žiadny typický ruch Sídla, ale buchot kladív a škrípanie výťahov, ako v doloch v dvanástke. Otvorila som oči. Boli sme v obvode, ktorý sa práve staval. Nedávalo to zmysel.
"Vitajte v 13. obvode. Tu si odpykáte svoj trest. O chvíľu sa stretnete s matkou vášho drahého."
YOU ARE READING
hry osudu (2. hry štvrťstoročia)
FanfictionV druhej knihe série Hry o život (Skúška ohňom) nám autorka priblížila 2. Hry štvrť storočia. Ja som ich chcela podať z pohľadu Amaryllis, Haymitchovej priateľky. Všetci vieme, ako vníma Hry človek v aréne, človek v Sídle, ale čo si asi myslí obyčaj...
