hry osudu (2. hry štvrťstoročia)

lov a strata

"Čo hovoríš na to, že v Hrách bude o sto percent viac súťažiacich ako zvyčajne, Haymitch?" ozýval sa po dome hlas Caesara Flickermanna, akoby bol so mnou a Trish rozvalený na pohovke. Mal tmavomodré sako s trblietkami a zelené vlasy farby jarnej trávy. Lenže jarná tráva pôsobí prirodzene a upokojujúco, z jeho vlasov išiel strach.

"Nevidím v tom veľký rozdiel. stopercentne budú rovnako hlúpi ako vždy," začal Haymitch a Caesar už vtedy pokyvkával hlavou. Oči divákov videli len namysleného chlapca z 12. obvodu so sebavedomým výrazom a namyslene zdvihnutým obočím. Ja som videla zničené dieťa prinútené skoro dospieť, ako bojuje samo so sebou a výnimočného chlapca ktorého šikovnosť sa premrhá zabíjaním. Ľudí.

"Takže moje šance zostávajú približne rovnaké," uškrnul sa a diváci ho odmenili výbuchom smiechu. Pre nich sú to doslova len hry.

"Veľmi dobre chlapče, páči sa mi to zdravé sebavedomie. Ale povedz nám, mladý muž, kto bolo to záhadné dievča, ktoré kričalo tvoje meno pri žrebovaní? Máš snáď nejakú tajnú lásku?" zatiahol Caesar podlízavým hlasom. Hoci nebol záber na divákov, určite by som videla všetky Sídelné ženy zadržať dych a zahryznúť si do pery. Haymitch bol naozaj krásny. Nebola to krása novje sochy alebo nádherného nábytku ligotajúceho sa čistotou. Haymitchova krása bola ako krása divého jeleňa. Bol neskrotný, prirodzene dravý a .. jednoducho úžasný. Nedalo sa to opísať slovami.

Lenže znervóznela som. Čo povie? Trish vedľa mňa telku nevnímala, o stretnutí so Snowom som jej nepovedala. Zatiaľ nie.

Videla som, ako nachvíľu zvraštil obočie, ale asi o sekundu na to sa uvoľnil.

"Nie, to dievča je len moja vzdialená rodina. Moc sa nestretávame. Len ju trochu rozrušil môj odchod. Hoci, ja som tu len na prázdninách. Doma budem hneď a zaraz." Haymitchov nadnesený, povýšenecký úškrn. Potlesk. Gratulácie od Caesara a nakoniec Haymitchov odchod zo scény. Tak. Oficiálne som "vzdialená rodina".

Rozhovor s Maysilee bol rýchly, pretože nemali čas na všetky utiahnuté zakríknuté deti. Prebiehalo to v poriadku, snažila sa držať emócie na uzde. Na záver sa jej len Caesar spýtal, ako by si želala, aby vyzerala aréna. "Ako môj domov," povedala ale vzápätí bolo vidno, že to oľutovala. Caesar trošku znervóznel, ale diváci v Sídle si nič nevšimli. Bol to len náznak prejavu, že aj vyvolení sú ľudia, a to Sídelní občania nikdy nesmeli pochopiť. Možno Caesar vyzerá ako blázon, ale určite chápe podstatu Hier.

"To si to doma teda musela neznášať! Ale jedlo tu si si určite zamilovala!" skríkol Caesar a diváci sa rozchechtali. Vďačná Maysilee mu len kývla a usmiala sa, hoci trocha roztrasene.

V tej chvíli som obrazovku vypla a bolo mi jedno, či je to proti pravidlám. Napínalo ma na vracanie, a nie kvôli hladu. To vybavím zajtra, zaumienila som si. Uložila som Trish ako také bábätko, lenže mňa nemal kto uložiť. Nikto nemohol vyhnať moje predstavy o otcovi. Desila som sa noci. Zajtra sa však odpútam od týchto myšlienok. Potrebujem sa ísť naučiť loviť. Aspoň jedna vec bola dnes pozitívna. Zatiaľ mu neublížia. Vedela som, že Haymitch to zahral úžasne presvedčivo... Skoro akoby ani nehral.

"Amary?" doľahlo mi do uší. Prebrala som sa zo zamyslenia. Asi 2 minúty som klopala na zárubňu dverí, ktoré sa už dávno otvorili. Cítila som sa ako idiot.

"Amary, deje sa niečo? Chceš,.. chceš sa porozprávať?" povedal Adam neisto a ja som sa usmiala. "Nie, chcem sa naučiť loviť. Nevychádza nám to z jedlom. No a po tom čo sa stalo mám tak trocha strach žiadať o kamienky," povedala som a prekvapilo ma, že som bola úprimná. Dávno sa mi to nestalo. Adam sa ani na sekundu nezachmúril. "Jasná vec," uškrnul sa radostne. "Ale musíme byť potichu. Veľmi potichu a opatrní. Viem presne rozvrhy, kedy sa tu nemotajú Mierotvorci. Stretnem sa pri starom strome, tam kde chodievaš pri plot, za približne pol hodinu," povedal a zmizol vo dverách. Striaslo ma. Znel trochu ako Snow.