hry osudu (2. hry štvrťstoročia)

vyhrá len jeden

Nejedla som, nepila. Zostala som u Trish. Celý deň v posteli. Bolelo ma všetko. A nielen telo zmáhané hladom a smädom, ale aj srdce poznačené bolesťou a smútkom. A navyše dnes začnú Hry. Musíme sa na ne pozerať na námestí, prvý deň sa to tak robí. Nebola som si istá, či to zvládnem. Zahryzla som si do jazyka a potlačila vzlyk. Nechcela som, aby ma Trish počula plakať. Včera, keď popravili Adama, som ju nikde nevidela.

Adam.

Už zas ma zhrýzal pocit viny. Ja som za to mohla.

Haymitch.

Dnes ho uvidím v na obrazovke a budem sa musieť pozerať, ako zabíja. Alebo ako zabijú jeho. Pri tej myšlienke som sa zachvela a ešte tuhšie sa zamotala do prikrývok, hoci už bola jar a vzduch bol skôr dusný ako svieži. O chvíľu som sa celá spotila, ale nevyšla som odtiaľ, až pokiaľ sa mi nezačala krútiť hlava od hladu. Stávalo sa mi to často, ale teraz som už súrne potrebovala jesť. Doma sme mali nejakú blbú ovsenú kašu. Pomaly som sa vymotala z postele, zachytávajúc sa o všetko možné, som sa dotackala do kuchyne a prihriala som si ju. Bola bez chuti a trocha pripálená, ale kto som ja, aby som sa sťažovala?

Napoludnie už mali začať Hry. Trish sa stále nikde neukazovala. Pomaly som sa teda obliekla do niečoho normálneho, v čom som nevyzerala ako tulák. Dovliekla som sa na námestie.

Všetci tam už boli nastúpení a obhrýzali si nechty. Niektoré matky odstrkovali svoje deti za chrbáty, aby sa na to krvavé predstavenie nemuseli pozerať. Vo vzduchu sa vznášalo napätie a bolesť. A samozrejme, všadeprítomný strach.

Hodinu, pomyslela som si.

Hodinu tu budeme musieť byť, potom sa presunieme domov a budeme sledovať odtiaľ. Nadýchla som sa. To dokážem.

Človek vždy hovorí, "buď silný". Dokáže niekedy aj samého seba presvedčiť, že je silný, odvážny a že zvládne všetky nástrahy. Je to ako keď si poviete, že nebudete plakať.

Ale každý vie, ako to dopadne potom. Slzy sa vám vykotúľajú ani neviete ako.

Presne to sa stalo teraz mne. Hovorila som si, že budem silná. Statočná. Lenže keď som začula hrať hymnu a uvidela pečať Sídla, ovládol ma najhorší možný pocit. Bezmocnosť. Je vari niečo horšie ako bezmocnosť? Pozerať sa, ako milovaný človek umiera a nevedieť pomôcť.. Vidieť hladujúceho a nemôcť ponúknuť chleba.. To bolo pre mňa najhoršie. Bezmocnosť so mnou lomcovala ako búrka. Alebo skôr ako hurikán.

Preglgla som a preniesla pohľad na obrazovku. Vonku pálilo slnko a tiekol zo mňa pot. Nechty som zatínala do dlaní.

Z pohľadu jednej vyvolenej sme videli, ako sa vezie sklenenou trubicou nahor. Prežije to? pomyslela som si. Zabije práve ona toho, na kom mi najviac záleží?

Lenže vzápätí som zmeravela. To, na čo som sa dívala, nebolo nič také, čo som doteraz videla. Tá krajina bola ako z rozprávky. Roh hojnosti bol uprostred zelenej lúky a bol posiaty kvietkami, ktoré boli pri bližšom zábere dokonale symetrické. Oblaky nepripomínali klasické oblaky. Boli skôr ako z vaty, biele ani stena. Všade bolo vidieť vtákov všetkého druhu. Malé ružové so zlatými krídlami, pestro sfarbené drozdajky, oranžové pinky. Pripadali mi ako zo sna, ešte nikdy som nevidela také čosi. Záber zvrchu nám divákom ukázal, že lúka je neskutočne dlhá. Na jednej strane bol les, na druhej viedla cesta k nejakému vrchu so snehovou čiapkou. Vyzeralo, že je tam celkom chladno, teda na tom vrchu. Súťažiaci mali na sebe vzdušnú kombinézu, spodná časť siahala po kolená a tričká s krátkym rukávom zahaľovali len časť ramena. Hoci tam boli len chvíľu, všetci boli spotení.