Obyčajne dievča

7. Kapitola

Hodila som do seba ďalší shot. Už ani neviem, prečo som sem prišla.

„Nie si až tak blbá, ako som si myslel," položil prázdny pohár pred seba a pozrel sa na mňa.

„No to ti pekne ďakujem," zamumlala som trochu urazene.

„Ber to ako kompliment," precedil pomedzi zuby, akoby bol nahnevaný na moju poznámku.

„Ako myslíš," odpovedala som, ale nepozrela sa naňho.

Všimla som si, že si sadol oproti mňa za stôl.

„Nemám pocit, že som ti to dovolila," osopila som sa naňho.

Nie je mi ľúto mojich slov, aj on sa ku mne nespráva dvakrát priateľsky, tak prečo by som mala ja!

„Si celkom roztomilá, keď sa hneváš," uškrnul sa na mňa.

„Pokiaľ más niečo na srdci tak to povedz a potom choď preč, dneska na tvoj zdutý ksicht nemám náladu pán dokonalý."

„Chcel som byť iba milý, vlastne ak ti mám pravdu povedať, donútil ma Namjoon, aby som sa k tebe správal o čosi priateľsky, ale ako vidím, na teba to neplatí," zvýšil na mňa hlas, ale keďže som mala v sebe už dosť veľa alkoholu, vôbec ma jeho slová netrápili.

Dalo by sa povedať, že ho mám na háku.

„Všetko?" Spýtala som sa ho znudením tónom, na čo on zdvihol obočie.

„Oh, pardón, milosť pán nie je zvyknutý na odmietnutie, ale poviem ti novinku," prerušila som vetu, aby som sa mohla napiť.

„Sláva nie je všetko, ani krása, keďže ako vidím máš v hlave nasraté," z chuti som sa zasmiala svojmu morbídnemu vtipu.

No on sa netváril, že by sa zabával na svojom učte tak ako ja. Je pravda, že mi do toho dopomohol dosť aj alkohol.

„Nejako si až moc dovoľuješ, nemyslíš?" Spýtal sa ma.

Musím uznať, vyzeral dosť nasrano, na čo som ja nereagovala.

„Nie, nemyslím," odpovedala som mu jednoducho.

Momentálne jeho bledá tvár nabrala červený odtieň, aspoň teraz má nejakú farbu.

Na svoju poznámku v hlave som sa znovu zasmiala.

„Strašne ma sereš," precedil pomedzi zuby.

Nuž, prehnala som to.

„Ty si fakt omyl prírody," postavil sa od stolu a išiel preč.