Obyčajne dievča

4. Kapitola

Postupne prichádzali ostatný.

Už sa nečudujem väčšine babám, ktoré sú z nich pobláznené.

„Ahoj, ja som Hoseok," usmial sa na mňa od ucha k uchu a na miesto poklonu som dostala objatie.

Milí chalan.

„Ja som Jin," usmial sa a posadil sa na gauč.

Pozrela som sa na druhého chalan, ktorú stál za ním. Vyzeral byť smutný.

Všimol si, že sa naňho pozerám.

„Taehyung," mierne sa uklonil.

Odrazu doňho strčili dvaja chalani a s úsmevom na tvári ku mne prišli.

„Ja som Jimin, ale pre teba ChimChim," žmurkol.

„Ja som Jungkook," uškrnul sa.

„Nemali ste byť siedmi?" Prehovorila som na nich plynulou kórejčinou.

„Ty vieš...?"

„Hej, hej," pousmiala som sa.

„No, áno. Yoongi sa niekde asi zdržal."

Posadili sme sa a Namjoon hovoril ich bežný deň, čo musia robiť a podobne.

Celý čas sa na mňa všetci divne pozerali.

Teda, Hoseok sa stále usmieval, Jimin žmurkol vždy, keď som sa naňho pozrela. Taehyung pre istotu od do mňa vždy odvráti zrak, Jungkook si kúše do spodnej pery, Jin je červený ako paprika. No a Namjoon sa tvári, že niečo vysvetľuje. Ale asi ho nikto nepočúva.

„Neverím, že si o nás nepočula."

„Počula, ale nezaujímala som sa viac o to. Hudba má zrovna dvakrát neláka."

„A predsa si tu teraz s nami."

Odrazu sa roztvorili dvere.

Stál tam vysoký, docela dosť bledý chalan s bielymi vlasmi. Vyzeral ako vystrihnutý z obrázku.

On mi venoval krátky pohľad.

„Yoongi," postavil sa Namjoon.

„Čo je."

„Toto je naša nová producentka, volá sa..."

„Je mi to u prdele ako sa volá, aj tak onedlho tu bude niekto iný."

Cítila som sa urazene. Čo si sakra o sebe myslí.

„Bolo by fajn, keby sa k nej správaš slušne, nič ti neurobila!"

„Prosím ťa, aj tak mi nerozumie. Ďalšie naivné dievča z Európy či odkiaľ je."

„Ďalší nafúkaný idol, čo si o sebe myslí niečo viac," prekrížila som si ruky na prsiach a zasmiala som sa.

On sa na mňa prekvapene pozrel. Vlastne, oni všetci.

Znechutene sa na mňa pozrel a išiel preč.

„Jeho si nevšímaj, on má stále zlú náladu."