Ohnivý tanec

1. Plamene

A zase pondelok. Zas škola. Keby to bolo na mne, proste školu podpálim. To však nesmiem. S nechuťou vstávam a vypínam ten otravný budík, čo už nejaký ten čas vyzváňa. Prechádzam po prázdnom byte, pomaly sa chystám, a zas ma chytá depresia z tej prázdnoty. Som tu úplne sám. Už pár mesiacov tu nikto nebol na návšteve, ale načo aj? Kto by navštívil podpaľača? No dobre, nie som podpaľač ale s ohňom sa rád hrám. Oheň, plamene..., potrasem hlavou a zaženem tie myšlienky. A zas som pri tom. Oheň mi všetko vzal. Vzal mi rodinu, a ja som ostal sám. Prečo práve ja mám tú smolu?! Ale, nechám to tak. Meškám.

Dobehnem tesne po zazvonením. Učiteľka tu našťastie ešte nie je. Zapadnem do svojej lavice, pozdravím pár spolužiakov a čakám na hodinu. Nenávidím školu. Sedem zasraných hodín tu budem trčať ako taký pako. Radšej by som si pospal.

,,Dobré ráno študenti, dúfam že ste sa dobre vyspali", skoro ma porazilo keď to učiteľka povedala. Hovorí to síce od prvého ročníka, ale stále som si na to nezvykol. Zaspal som, ale učka ma spoľahlivo zobudila. Sakra, zišli by sa ďalšie tri hodiny. Nestihol som ani rannú cigaretu. Počkať, to je kto?

Učiteľka neprišla sama. Za ňou vošiel akýsi chalan. Musím uznať že je fakt nádherný. Hneď ma to prebralo. Počul som ako baby vzdychajú, a Kamila (sedí hneď za mnou) vzdychla: ,,Bože, ten je ale na zožratie." Úplna pravda Kami, je rozkošný. Počkať, na čo to myslíš!! No proste, chalan je fešák. Má trochu tmavšiu olivovú kožu, asi je španiel. Má trošku dlhšie havranie vlasy a smaragdové oči. Očividne posiluje, ma peknú postavičku. A ten úsmev... . Vraždil by som za neho.

,,Tak trieda", začala profesorka, ,,toto je váš nový spolužiak Delfino García." (nevravím? španiel) ,,Del", opravil je nováčik. Ja som si položil hlavu na zložené ruky a pokúsil sa zas driemať, ale aj tak som vnímal všetky slová čo boli povedané.

DEl

,,Povedz nám niečo o sebe", vyzvala ma profesorka. Toľko krát som tú vetu už počul. Povedz niečo o sebe. Stále dokola. Ani spočítať sa nedá, koľko krát sme sa sťahovali, koľko škôl som vystriedal, a stále to isté. Kedysi to tak nebolo. Odkedy mama zomrela, stále sme v pohybe. Otec ma kvôli práci ťahal kade tade, ale aj tak sa o mňa moc nestaral. To babka sa vždy starala. Ona ma vlastne vychovala. Nahrádzala mi mamu, a často aj otca. No teraz nie je čas na spomienky. Musím urobiť dobrý dojem.

Nádherný úsmev. ,,Tak, ako pani profesorka povedala, volám sa Del García. Pochádzam zo španielska, ale posledných pár rokov sme často cestovali. Mám sedemnásť. Som jedináčik a žijem s otcom a babkou. Mama zomrela keď som mal sedem. Viem hrať na viacero hudobných nástrojov a momentálne som nezadaný." Pri tom poslednom som žmurkol na babu v prednej lavici. Tá skoro omdlela od šťastia. Vlastne všetky baby ma hltali pohľadom.

,,Dobre teda, budeš sedieť pri Nickovi.", oznámila profka a ukázala na asi jediné prázdne miesto v triede. Chalan prudko zdvihol hlavu a pozrel doslova prestrašene. Čo je s ním? Ako som kráčal na miesto, prezrel som si toho Nicka. Jasne som videl že posiluje. Svaly mu napínali červené tričko, až sa zdalo že ho roztrhnú. Vlasy mal zlatohnedé, a oči mu priam žiarili. Má ich zlato-jantárové, až sa zdalo že v nich má plamene. Sadol som si vedľa neho, venoval som mu trošku nervózny úsmev a sústredil som sa na výklad. Aspoň som sa pokúšal. Zrazu mi bolo neskutočne horúco, ako keby som stál v lete napoludnie na slnku. Nedošlo mi, odkiaľ to ide. Rozhodne to bol zvláštne, ale napodiv príjemné. Ako keď v zime ležím pred krbom. Prestal som sa tým zaoberať a počúval som učiteľku.

Nick

Sotva učiteľka odišla, už sa všetky baby zhŕkli okolo Dela a pálili na neho otázku za otázkou. Chudák, ja by som na to nervy nemal. Del sa však stále usmieval a odpovedal na každú otázku. Trpezlivý chalan.

Musím priznať, že keď si Del ku mne sadol, rozpálil som sa. Musel to teplo cítiť. Len že som nevzbĺkol. Tŕpol som, aby mi neušiel ani plamienok. Ťažký život ľudí ovládajúcich pyrokinézu. Doriti prečo ma ten chalan tak rozhodil? Čo máš v sebe, Del, že si ma úplne rozklepal?

Deň našťastie prebehol rýchlo, a ja som domov doslova utekal. Už som spomínal že neznášam školu? Byt ktorý som zdedil po rodičoch bol neprekvapivo v rovnakom stave ako ráno. Prečo stále čakám, že niečo bude inak? Nič sa už nezmení. Už rok sa nič nezmenilo. Tašku hodím do kúta, učiť sa mi rozhodne nechce, a zvalím sa na posteľ. Keby som si vtedy dával väčší pozor, všetko by bolo v poriadku. Možno... ale nie, nič som nemohol robiť. Keby som aspoň nezapaľoval ten hlúpy oheň. Zdvihnem ruku tak aby som na ňu videl. Ani sa nemusím veľmi namáhať a dlaň mi zachvátia plamene. Sledujem oheň ako sa neustále mení, zahaľuje mi prsty. Je to neskutočne príjemné, ani opísať sa to nedá. Narodil som sa s tým. Ovládam oheň, hrám sa s ním, ale dokážem neskutočne uškodiť. Dar aj prekliatie. Plamene zhasnú a ruka sa zvalí na perinu pozdĺž tela.