Ohnivý tanec

2. Iskra

Nick

Neviem ako dlho som ležal na posteli, ale hlad ma z nej spoľahlivo vyhnal. Prejdem do kuchyne, pozriem do chladničky, a... nič. Sakra, nič nemám. Musím ísť nakúpiť. Potraviny sú neďaleko, len pár metrov. Kúpim pár blbostí, nezabudnem na cigarety, a vyjdem von a už vyťahujem cigaretu. No super, nemám zapalovač. Obzrem sa, či ma nikto nevidí. Nikde ani živej duše. Super. Vystrem palec a zapálim plamienok. Môj prst v tej chvíli vyzerá ako narodeninová sviečka, iba tá torta chýba. Zapálim cigaretu a spokojne potiahnem.

Del

Otec sa konečne ukázal, a prvé čo mi povedal bolo: ,,Choď do obchodu." No super, zas má dobrú náladu. Našťastie je to neďaleko, tak bez reptania idem. Malý supermarket, ale nájdete tam všetko čo potrebujete. Akurát keď platím, všimnem si postavu pred obchodom. Pokojne fajčí opretý o múr a pri nohách má tašku. Tak tu by som ho nečakal. Vezmem nákup a vyberem sa za ním.

Nick

Skoro ma porazilo keď som ho zbadal. Tu by som nečakal nikoho zo školy. Tie snobské detičky chodili do luxusných nákupných centier, a sem na kraj mesta by ani nepáchli. Ale zo všetkých by som tu Dela čakal najmenej. Na tvári má ten rozkošný úsmev. Stále sa usmieval. Spoznal som ho síce len dnes, ale ten úsmev už teraz zbožňujem. Na čo zas myslíš?!

,,Ahoj Nick", pozdraví Del a zastaví na dva kroky odo mňa.

,,Čauko. Ehm, dáš si?" ponúknem mu cigaretu. Prečo som z neho tak nervózny? Je to len chalan. Ale taký nádherný.

,,Nie vďaka, ja to svinstvo do úst nevezmem", odvetí Del. Musel som sa usmiať.

,,No ale to svinstvo môže byť aj prospešné", poviem mu, ale aj tak cigaretu hodím na zem a zašliapnem. No super, musím si zapáliť druhú. Cigarety ma upokojujú, a ako ohnivej bytosti mi na rozdiel od ostatných neškodia. Fajčiť som začal po smrti rodičov, a od vtedy sa ma to drží.

,,Asi hej", pripustil Del. Ostalo ticho. ,,Nick je skratka z Nicolas?", pretrhne Del mlčanie.

,,Áno, ale som radšej keď ma volajú Nick. Celým menom som však Nicolas Phoenix Firestar."

,,Pekné. Plné ohňa." Zasmial som sa. Keby si ti vedel...

,,Aj Delfino je fajn", poviem. Del sa zatvári napoly rozpačito, napoly zahanbene.

,,No možno, ale ja ho moc nemusím."

,,Prečo? Je dobré. Znamená to delfín, že?"

,,Áno, to bolo mamino obľúbené zviera.", všimol som si ako sa zachvel.

,,Chýba ti", skonštatoval som. Del prikývol. ,,Čo sa jej stalo?"

,,Nič zvláštne. Mala autonehodu", tú bolesť v jeho hlase jasne počuť. Rozumiem jej, sám ju predsa poznám.

,,Nemusíš o tom hovoriť, ver mi, poznám aké je hovoriť o niečom takom."

,,Ako môžeš vedieť?", spýta sa Del nedôverčivo. Jasné že mi neverí.

,,Aj moji rodičia zomreli", odpoviem jednoducho. Del sa striasol, pochopil že zasiahol bolavé miesto.

,,Obaja?", spýtal sa šokovane. Len som prikývol. ,,Och, to... je mi to ľúto."

,,Nemusí, ty za to nemôžeš."

,,Ostal si sám", šepol takmer nečujne.

,,Nerieš to, nič sa nezmení.", poviem a zohnem sa po tašku. Nevšimol som si však že som sa zas rozpálil a igelit sa mi v ruke rozpustil. Našťastie to vyzeral iba ako keby sa roztrhlo ucho.

,,Sakra", zohnem sa a začnem zbierať veci. Del mi hneď pomôže. Nemám toho veľa, tak to je rýchlo hotové. Keď sa však natiahnem po poslednú vec, tabuľku čokolády, Del urobí to isté a dotkli sme sa rukami.

Del

Keď sa ma dotkol, mal som pocit že som strčil ruku do ohňa. Prsty mal ako rozpálené železo, ale ja som ruku nestiahol. Zdvihol som pohľad súčasne s ním a pozreli sme sa jeden druhému do očí. Dúhovky mal ako tekutý oheň, zlatá a jantárová sa prelievali ako magma. Aj ten pohľad ma páli, ako slnečné lúče. Zabodli sa mi až do srdca a pohodlne sa tam usadili. Teplo sa mi rozlialo do celého tela. Nick sa zvláštne usmial, vzal si veci a vystrel sa. Konečne som ho videl usmievať sa. Bol to nádherný pohľad. Mal som pocit že z neho doslova sála teplota, ako keby bol živé slnko.

,,Čau Del, uvidíme sa zajtra", pozdravil sa a už kráčal preč. Ja som ako omámený stál a pozeral za ním. Niečo sa vo mne pohlo.