ukáž mi svoj úsmev (nik tendo)

2

Je pondelok ráno a ja sa chystám do práce. Zaspala som a meškať nemôžem v žiadnom prípade. Buď ma uškrtí šéfka alebo nejaký rodič. Beriem si svoju kávu v termoske a nasadáme do auta. Vyrážam s mojim čiernym BMW do práce vzdialenej 8 minút autom. Stihla som prísť presne na čas. Ešte pred tým ako prídem do triedy , kde už možno budú nejaký rodičia, si češem moje strapaté čierne vlasy. Vchádzam do triedy a vidím netrpezlivo čakajúceho Jakuba s Olíviou pri sebe. "Dobrý deň" pozdravím jemne nervózne , ale usmejem sa. "Zdravim. Hele přinesl jsem Oli. Ale já ji nestíham vyzvednout. Mohl by je prosim pak vzít muj kámoš? Dám vam na nej číslo i jméno vam řeknu" povedal a pozrel na mňa s prosebným pohľadom. "Jasné nieje problém" usmejem sa a nervozita zo mňa opadá. Podala som mu malý nalepovacý papierik a pero. Potom mi to vrátil a spokojne odišiel. Medzičasom stihli prísť ešte asi 4 deti , ale keďže tu niesom sama , sústredila som sa na to čo chcel po mne Jakub. Keď som si ten papierik pozrela vypúlila som oči. Čakala som že príde Tokáč alebo niekto taký. Nie on sem pošle Nik Tenda. Pretože som sa musela ísť venovať deťom tak som iba papierik pohodila na stôl a ďalej som to neriešila. Deň sa mi vliekol veľmi pomaly. Hodina čo deti spia mám na prestávku a kávu alebo obed. Ja si do telefônu ukladám Nik Tendove číslo. Nie že by som ho niekedy využila , ale keby sa niečo stane Jakubovému detiaťu a on nestíha zavolám Nikovy. Už tu pre neho pár krát bol Tokáč takže aj jeho číslo už mám. Pri obede som premýšľala ako moc neetické by bolo keby si od Nika vypýtal fotku. Nikdy som si do práce nezobrala Milion plus merch. Napriek tomu ho mám kopu. Nikdy som si od nikoho z nich kto tu prišiel nevypýtala fotku ani autogram. Nechcem miešať robotu so súkromným životom a myslím, že im by tiež nebolo príjemné fotiť sa so mnou v škôlke. Z rozmýšľania ma prerušila moja kolegyňa Lea. "Hej nad čím tak premýšľaš celej den?" Povie a mávne mi rukou pred tvárou na znak že ju mám počúvať. Ja sa na ňu otočím , nechápavo pozriem a odpoviem. "Pre Oli  si má prísť Nik Tendo. Vieš že som ich fanúšik tak som v strese. A ešte k tomu ma trochu mrzí že by bolo neetické vypýtať si fotku. Ale čo už však nič strašné sa nechystá"odpovedala som jej a chlipla som si z kávy. "Že nic strašnýho? Jako vážně ? Klidně si o tu fotku popros proboha" prekrútila nadomnou oči. Vôbec sa nezamýšľa že či to bude jemu príjemné. Ďalej som to neriešila. Deti sa začali postupne budiť a môj deň sa začal znovu vliecť.
Deti postupne odchádzali. Vlastne už tu zostali iba Jakubove dieťa a ešte jedno dievča. Rozhodla som sa že zavolám Dominikovy pretože rodičia toho dievčatá mi volali a povedali že prídu, ale od Dominika nemám žiadne správy. Nie že by som ich čakala ale hodí sa to , keďže za 10 minút máme zatvárať. Samozrejme nikdy som nemala problém počkať tu s nejakým dieťaťom , ale vždy som si radšej pýtala info od rodičov. Keď som sa konečne po 5 minútovom prehováraní samej seba odhodlala zavolať , ozvali sa 2 zazvonenia (písknutia) a zrazu z druhej strany bolo počuť chrapľavým hlas. "Citta, co potřebujete?" Jemne som sa pousmiala a odpovedala som. "Dobrý večer. Dnes mi pán Jakub , otec Olívie dal vaše číslo , a povedal že po ne prídete vy. Nechcem rušiť ale už tu zostala len ona a vlastne za 5 minút by sme mali zatvoriť" v polovici môjho monológu som znervóznela. Snáď to nebolo počuť. Zrazu som z druhej strany počula iba tihé "do píči" a ja som sa usmiala ešte viac. "Hele za 5 minut nestíham ale přijdu tak rychle jak se mi bude dát" odpovedal. "Dobre čakám na vás. Dovidenia" povedala som. "Naschle" ozvalo sa ja som zložila. Vnútorne som sa zasmiala. Nachystala som Oli a čakala na Dominika. Približne 15 minút po tom ako som s ním volala prišiel.Dredy mal v gumičke a na sebe mal značkové oblečenie. O topánkach ani nehovorím. "Dobrý deň" pozdravila som ho keď sa ocitol pred dverami triedy. Dvere som mala otvorené takže som presne videla kedy prišiel aj keď som sa na neho nesústredila úplne na 100%. Potom som sa na neho otočila a on v plnej kráse na mňa hľadel. Neviem či sa mi to zdalo alebo slintal. Nie to samozrejme nie iba sa na mňa pozeral zaujímavým pohľadom. "Hele mohl bych vám nějak vynahradit to že jste museli čekat?" opýtal sa a oprel sa o stenu. "Nie to nebude potrebné" povedala som. Musím si držať odstup. Je to Jakubov kamarát a Jakub je pre mňa niečo ako šéf pretože rodičia sú horší než šéfka. "Doopravdy nic?" Uvažujem. Naozaj by som aspoň tú fotku. Nie nemôžem nechcem. "Nie, ďakujem za opýtanie. Prajem pekný zvyšok dňa"  snažím sa ho odbiť. Pozrel sa mi do očí zaujímavým pohľadom, otočil sa zobral Oli a odišiel. Ja som si vydíchla , spratala triedu a odišla. Cestou domov mi prišla SMSka.

Dominik Citta :
D- Hele prominte opravdu. Jestli se da , nerikejte Jakubovy ze jsem zapomel. Opravdu nic nechcete ? Zvu vas na večeru. To se neodmita.
N- Nebojte , Jakub sa nemusí o ničom dozvedieť. Bohižial ja odmietnuť musím , keďže nemiešam prácu so životom. A pretože ste Jakubov blízky musím vás odmietnuť. Ale ďakujem za pozvanie.

Ďalej som šla domov a vstrebávala to že som urobila naozaj zlé rozhodnutie. Mohla som byť na večeri s Nik Tendom a ja tu sedím na posteli. Super Nela chválim sa. Zanadávam. Po chvíli sa nachystám a odlietam do ríše snov.