HOLD ME before I crack in pieces (yoonmin)

1. KAPITOLA

Jimin

Všetko sa na mňa sype.

No snažím sa to zakrývať úsmevom a dobrosrdečným správaním. Snažím sa byť ku všetkým milý, aby nevideli, že to už nezvládam.

Vošiel som do budovy strednej školy pre autistov. Jemným mávnutím som pozdravil vrátničku. Kráčal som po chodbe a zamieril do poobedného klubu. Usmial som sa na vychovávateľku a zamieril za mojím bratom, ktorý v triede zostal jediný. Vyplazoval jazyk a sústredene kreslil na papier. Bol zhrbený nad lavicou a ani si nevšimol, keď som za ním prišiel.

,,Niseun," povedal som opatrne, ,,ideme domov."

Niseun zodvihol pohľad, v chvate sa začal baliť a popritom hovoril ,,ideme domov, ideme domov". V očiach sa mi trochu zaaleskli slzy, no zmizli skôr, ako sa stihli predrať na povrch. To si nemôžem dovoliť, nie pred Niseunom. No možno by si to vôbec nevšímal, človek nikdy nevie.

Odzdravil som sa a odišli sme spolu zo školy. Niseun kráčal trochu nesmelo po námestí. Odrazu mu však zasvietili oči a rozbehol sa.

,,Park Niseun!" kričal som a rozbehol sa za ním.

,,Holub, holub, holub," brblal a utekal ďalej.

Potom však prudko zastavil, lebo holub odletel preč. Sklamane za ním hľadel.

,,Prečo si ho naháňal?" spýtal som sa milo, ,,holubov naháňajú malé deti. Si dieťa?"

,,Park Niseun, mám devätnásť rokov, hoci vyzerám mladšie, už nie som dieťa," pohľadom uhýbal z jednej strany na druhú.

,,No vidíš," objal som ho okolo pliec a cítil, že na nás niektorí ľudia pozerajú ako na psychopatov. Ale už som si zvykol.

V objatí sme kráčali domov. Naša susedka Changra bola na záhrade a začala nám kývať.

,,Parkovci! Už ste tu! Urobila som Jjajangmyeon, poďte si dať!"

Niseun sa rozbehol skôr, než som ho stihol zastaviť. Vďakabohu, že máme takú susedku. Changra Niseuna objala, hoci tomu sa to nejak nepáčilo.

,,Poď Jimin."

Zamierili sme k nej domov. Niseun na nič nečakal, sadol si za stôl a Changra pred neho položila jedlo.

Changra je bezdetná vdova a niekedy (vždy) je pre nás ako druhá mama, keďže naša nás opustila, keď som mal dvanásť.

,,Naozaj ste si nemuseli robiť starosti, doma nám ostalo nejaké jedlo."

,,Keď už sa o Niseuna starám, tak hádam aj navarím, nie?" jemne ma uštipla do líca.

,,Musím vám za to zaplatiť," povedal som jej asi po miliónty krát. Ona mávla rukou.

,,Ani nápad," povedala, ,,brigáduješ dlho do noci a odtŕhaš si od úst veci len preto, abu si Niseunovi zaplatil školu a psychologičku. Mala by som skôr ja tebe dať nejaké peniaze."

,,V žiadnom prípade," uistil som ju a mal som naponáhľo, ,,musím ísť do roboty."

,,Aspoň sa najedz," zalomila rukami.

,,Staráte sa o Niseuna, nemôžem od vás žiadať, aby ste sa starali aj o mňa," oponoval som a pobral som sa k dverám.

,,Máte kľúče od nášho domu?"

,,Samozrejme. Stále sa ma to pýtaš. Veď by mohol spať aj tu..."

,,Nie, nemôžete ho tu predsa mať aj cez noc."

Večne sme sa takto dohadovali.

,,Ty si teda pekne tvrdohlavý," vzdychla si, ,,jedného dňa sa zničíš."

,,Dovidenia," usmial som sa, ,,ahoj Niseun!" zakričal som a vykukol z verandy, aby som mu zamával.

Niseun sa na mňa ani nepozrel a ústa mal plné rezancov. Zasmial som sa, hoci som mal chuť plakať.

,,Dávaj pozor!" zakričala za mnou, ja som jej zakýval a šiel som po chodníku do roboty.

*

,,Jimin," vzdychla si Munso zatiaľ, čo som si zavezoval zásteru a hodila na mňa prosebný pohľad, ,,je tu jeden týpek, ktorého treba zaučiť..."

,,V pohode," odpovedal som s úsmevom.

Hrozne ma bolela hlava, no peniaze potrebujeme, je jedno, či mám migrénu alebo nie.

Munso mi poslala vzdušný bozk, zamrmlala niečo ako ,,si poklad!" a zaviedla ma za tým, koho som mal zaučiť. Sedel za barovým pultom a z čela si odhrnul hnedé vlasy.

,,To je Min Yoongi," zašepkala.

Zašiel som za ním a podal som mu ruku.

,,Som Park Jimin, mám ťa zaúčať," povedal som.

Presmeroval svoj pohľad na mňa a trochu rozpačito sa na mňa pozrel.

,,Prepáč, že ťa zaťažujem," zamrmlal.

,,V poriadku."

,,Robil si uź čašníka?"

,,Hej."

,,Tak to ti len poukazujem, kde čo máme a tak."

Začal som mu vysvetľovať, ktoré poháre sú na ktorý alkohol, keď som videl, že do pohára na červené víno šiel nalievať biele, lebo zjavne takéhoto čašníka nerobil. No bol v pohode, normálne chodil k zákazníkom a normálne sa ich pýtal, čo si dajú, takže chodiť s ním som našťastie nemusel, keďže aj ja som si potreboval odrobiť svoje.

Hlava ma začala bolieť ešte viac a neviem, čím to bolo, ale odrazu ma všetko dožralo. Bol som práve v sklade, takže našťastie som nebol nikomu na očiach. Oprel som sa stenu a zviezol som sa na zem. Skrčil som nohy, hlavu som si oprel o kolená a triasol som sa. Po tvári mi stiekli nejaké slzy a dúfal som, že o chvíľu mi to prejde.

*