Keď som vystúpila na stanici v Londýne, vzala som si tašku, ktorú som mala so sebou. Podarilo sa mi ju začarovať, aby bola ako tá taška, čo mala Mary Poppins, čiže bezodná. Alebo ako to nazvať."Ahoj, Selene," pozdravil ma niekto, keď som prešla cez stenu na muklovskú časť stanice.Obzrela som sa a všimla som si, ako mi máva akási vysoká žena s prísnym výrazom tváre. Pripomínala mi mladú McGonagallovú, dokonca mala aj podobný účes. Obozretne som k nej prešla."My sa poznáme?" spýtala som sa a bola som neustále v strehu.Tá žena sa len milo zasmiala, čo ma ešte viac prekvapilo. "Ale však to som ja, Sel," uškrnula sa na mňa."Stále netuším, kto ste," povedala som jej tváriac sa nechápavo.Naklonila sa bližšie ku mne a pošepla mi. "Predsa Tonksová."Náhle som si uvedomila, že som na to mala prísť skôr. "Samozrejme, prepáč, nespoznala som ťa, vôbec.""To bol zámer," zasmiala sa Tonksová. "Prišla som ťa vziať domov. Nie aby si sa stratila v Londýne," dodala a prezerala si ma. "To si si zobrala na prázdniny len túto malú kabelu alebo si si nechala kufor vo vlaku?"Zasmiala som sa na jej otázke. "Iba toto," odvetila som s úškrnom.Tonksová len prekvapene nadvihla obočie, ale nekomentovala to. "Dobre, poď, premiestnim nás," povedala mi a vystrela ku mne ruku.Natiahla som k nej ruku, ale hneď som ju aj stiahla späť, keď som mi niečo napadlo. "Vlastne, chcela som ešte predtým zájsť na Vianočné nákupy," vysvetlila som jej. "Nemôžeme ísť najprv nakupovať darčeky?" spýtala som sa prosebne.Tonksová sa nadýchla, aby mi to všetko zamietla, keď náhle sa jej výraz tváre zmenil a vyzerala, že nad tým premýšľa. Nakoniec len mykla plecami. "Myslím, že menšie nákupy nič nemôžu pokaziť," vyhlásila a spolu sme sa zasmiali."Skvelé!" zvolala som nadšene a schytila som ju pod pazuchou. "Aspoň mi môžeš pomôcť vybrať darček pre otca," dodala som šeptom.Prešli sme zopár obchodov, čarodejníckych aj muklovských, až som mala darčeky pre každého, okrem môjho otca.Sedeli sme práve v jednej malej muklovskej kaviarni a pili horúcu čokoládu. Ja som mala, samozrejme, bielu čokoládu."Ach, čo mám kúpiť otcovi?" povzdychla som si viac-menej pre seba a pozrela som na Tonksovú."Na mňa sa nepozeraj, ja netuším," mykla plecami a uškrnula sa."Tak na koho sa mám pozerať?" spýtala som sa hrajúc podráždenie, ale v skutočnosti som sa ledva ubránila úsmevu. Ja si tu kľudne nakupujem vianočné darčeky s Tonksovou! Ju som mala vždy rada, keď som čítala knihy.Tonksová sa iba záhadne pousmiala a žmurkla na mňa.Prekvapene som na ňu hľadela. "Čo je?" spýtala som sa nie práve najzdvorilejšie."Pýtala si sa na koho sa máš dívať, nie?" overovala si stále s úškrnom."No, to bola viac-menej rečnícka otázka," poznamela som so smiechom.Tonksová na mňa významne pozrela. "Podľa mňa by si sa mala pozerať na toho fešáka napravo, čo z teba nespustil oči, od kedy sme vošli," povedala mi potichu.Trochu neveriacky som stiahla obočie a mávla nad tým rukou. "Hlúposť," zamrmlala som, ale kútikom oka som sa pozrela tým smerom."Prečo?" spýtala sa Tonksová, prekvapená mojou reakciou."Prečo by som sa mala dívať na niekoho, koho nepoznám?" odpovedala som jej otázkou."Možno by si ho mala ísť spoznať," poradila mi Tonksová s menším úškrnom.Iba som sa suchu zasmiala. "Poďme radšej nájsť niečo pre otca, mám nápad," povedala som jej a zdvihla som sa na odchod.Ležala som vo svojej posteli a čítala Harryho Pottera, však ako inak. Už som čítala tretiu časť, čo je moja obľúbená. A, samozrejme, päťka. Naozaj musím uznať, že Fred a George sú najlepší! Ja z nich proste nemôžem.Ako som sa nad nimi rozplývala, niekto ma svojím klopaním vyrušil."Ďalej!" zvolala som, len čo som schovala knihu pod vankúš.Dnu vošiel George s neskutočne vážnym výrazom v tvári. Úplne ma premkol pocit úzkosti."Čo sa stalo?" spýtala som sa ho a posadila som sa, aby si mohol ku mne prisadnúť."Myslíš okrem toho, že môj otec pravdepodobne umiera?" spýtal sa ma smutne a díval sa do zeme.Super-mega-hlúpa otázka, Selene, vynadala som si v duchu. "Prepáč," pípla som iba, nevedela som, čo dodať.George iba prikývol."Hm, nechcem byť hnusná, ale prečo si vlastne tu?" spýtala som sa po chvíľke trápneho ticha. "Myslela som si, že využiješ prázdniny na to, aby si bol častejšie s Fredom.""Práve teraz má Fred niečo celkom iné na mysli," povedal a pozrel na mňa. "Vieš, čo spravila tvoja kamarátka?"Nepáčil sa mi tón, akým George vyslovil slovo kamarátka. Pokrútila som hlavou, čo ho dosť prekvapilo."Nevieš?" zasmial sa trpko, až mi prebehol mráz po chrbte. "Nádhera...""Nebuď taký a povedz mi to," požiadala som ho, lebo už ma celá táto situácia začínala znepokojovať.George sa na mňa zadíval a jeho oči ma totálne prepaľovali. Napokon mi povedal o tom, ako sa Alex rozišla s Fredom. Len tak, z ničoho nič. Vôbec som tomu nerozumela. Nechápala som, ako to mohla robiť, však bola do neho totálny blázon, nikdy som nevidela nikoho viac zamilovaného."Ako sa to mohlo stať?" spýtala som sa viac-menej pre seba.George len mykol plecami. "To by si sa mala spýtať svojej... kamarátky," zase to vyslovil s rovnakým odporom a sebazaprením, čomu som sa nečudovala."Neboj sa, ja to zistím," sľúbila som si a aj jemu.Prechádzala som sa po dome a akosi som zablúdila do rodinnej knižnice. Aj tu bolo pár portrétov mojich predkov tak, ako v celkom dome. Prezerala som si knihy, ktoré tam zostali po tom letnom upratovaní. Weasleyovci a Harry išli navštíviť pána Weasleyho k Mungovi. Neviem, ale nemyslím, že som mala ísť aj ja. Však čo by som tam robila?!"Zase v knižnici? Nejak si tu často," začula som hlas môjho otca a pozrela som sa jeho smerom. Opieral sa o zárubňu dverí."Bola som tu iba raz," poznamenala som so smiechom, aj keď mi príliš nebolo práve veselo, čo sa aj prejavilo a môj úsmev hneď zmizol.Sirius prešiel ku mne a teraz sa pre zmenu ležérne oprel lakťom o police kníh. "Stále je to viac ako koľkokrát som tu bol ja," povedal trochu sarkasticky."Keby som nebola taký veľký fanúšik sarkazmu ako som, teraz by ma mierne urazil tvoj tón hlasu.""Pri Merlinovi!" prekvapene zvolal môj otec a vážne sa na mňa díval. "Teraz si znela ako moja matka, to je hrôza!"Zo srandy som ho udrela do ramena. "Nezačínaj s týmto aj ty," povedala som mu s menším úškrnom, ktorému som nedokázala zabrániť."Prečo? Kto to ešte povedal?""Moja kamoška zo Slizolinu," odvetila som. "Povedala mi, že sa prejavuje moje mamské ja.""Tak s tou by som si asi rozumel," poznamenal otec zamyslene. "Nepríde niekedy na návštevu?"Iba som si nad tým povzdychla. "S ňou by si si určite rozumel, bláznivá baba to je... Len neviem, ako to všetko skončí."Sirius nechápavo stiahol obočie. "Čo všetko?"Iba som nad tým mávla rukou. "Ach, to nič... len tie blbé tínedžerské problémy so vzťahmi.""To nie sú len tínedžerské problémy, ver mi," usmial sa na mňa otec.Krátko som sa zasmiala. "Verím. A čo také ťa trápi?" spýtala som sa ho s menším úškrnom.Sirius sa zatváril prekvapene. "Nič, nič... len... ale nič," mávol nad tým rukou.Nadvihla som obočie a prekrížila si ruky na hrudi. "Aha, jasné," poznamenala som sarkasticky. "Tvoje správanie a pocity sa dajú odvodiť naozaj jednoducho... aspoň teraz.""Snáď sa tu nebudem sťažovať vlastnej dcére, nie?" spýtal sa viac-menej rečnícky a veľavravne na mňa pozrel.Iba som mykla plecami. "A prečo nie?""Pretože podľa môjho názoru by deti mali zaťažovať svojich rodičov a nie naopak," vysvetlil mi svoj postoj k celej tejto debate."No, neviem, či môžem s tebou súhlasiť," prehovorila som zamyslene. "Malo by to možno fungovať oboma smermi... Kto vie, či by som ti náhodou nevedela pomôcť?" pokrčila som plecami. "A keby aj nie, je dobré vyrozprávať sa, ver mi."Môj otec ma chvíľu skúmal pohľadom a nakoniec len zavrtel hlavou. "Ide len o to, že som stále zatvorený v tomto prekliatom dome!" vyjadril sa nakoniec a prestal sa opierať o policu.Chápavo som sa usmiala. "Ako inak... náhodou, ja by som si vedela predstaviť byť tu zatvorená celé mesiace a nemusieť ísť nikam, iba čítať knihy celé dni," zasnívala som sa."Koho dcéra si ty?" spýtal sa ma otec s tým svojím štekavým smiechom. "Ja by som sa s tebou pokojne vymenil. Zase by som mohol behať po rokfortských chodbách," povedal aj on zasnene."Nerada ti ničím snívanie, ale behať po chodbách je zakázané," povedala som mu s vážnym výrazom v tvári. "Je to napísané v školskom poriadku a aj profesori to neustále omieľajú dokola."Sirius s menším úsmevom pokrútil hlavou. "A ja som si myslel, že budeš školský poriadok porušovať a nie vedieť ho naspamäť.""Ale ja ho porušujem skoro každý deň," vyhlásila som hrdo. "Musím ho však vedieť, aby som vedela, čo môžem porušiť, nie?" nevinne som sa usmiala."To je moje dievča," zasmial sa znovu, ale potom zase zvážnel. "A akože porušuješ ten poriadok?" spýtal sa ma trochu zvedavo."Hm, zatiaľ sa iba tak túlam po nociach a hľadám nejaké nové tajné chodby," povedala som mu.Takto sme sa tam rozprávali ešte asi tri hodiny. Medzitým sme vystriedali veľa miest v knižnici, raz sme sedeli v kreslách, raz sme postávali pri okne a nakoniec sme skončili na koberci, kde sme sa smiali na záškodníckych historkách.Túlala som sa po dome. Ja viem, znie to trochu nebezpečne. Asi som mala napísať "túlala som sa po dome plnom najčiernejšej mágie, kde sa ešte pred pár rokmi odohrávali tie najstrašnejšie mučenia, aké si len dokážete predstaviť a duchovia stále sídlia v obrazoch"... trochu prehnané, ja viem. Iba som skúšala moje temné ja. Asi z neho nikdy nič nevyrastie, bude šikanovaný a utláčaný mojimi ostatnými ja. Hlavne tým mojím psychicky pomäteným ja, ktoré sa práve dostáva do švungu. Inak si totiž nedokážem vysvetliť moje nadchádzajúce úmysly."Zdravím, madam Blacková," pozdravila som obraz mojej starej mamy.Ešte dobre, že je stará a vynecháva jej pamäť. Aspoň si nepamätá náš posledný rozhovor, v ktorom som jej opisovala, aký bol Voldemort v mladosti fešák... stavím sa, že si užíval skoro každú noc, if you know what I mean... nebudem predsa zachádzať do detailov súkromného života Temného pána, to sa nepatrí, ts ts.Walburga Blacková sa na mňa najprv čudne zadívala a potom sa... usmiala? No, niečo také.Odzdravila a začala sa ma spytovať na školu ako úplne obyčajná stará mama. "A v akej si fakulte?" spýtala sa ma prekvapivo milo. "Pravdepodobne si skončila aj ty v tom odpornom Chrabromile, však?" dodala, ale nevyzerala, že by jej to nejak extra prekážalo."Vlastne ani nie," pripustila som a mykla plecami, pričom som si sadla na schody oproti obrazu. "Som v Slizoline," povedala som jej nakoniec.Ja viem, ja viem, môj otec mi písal v liste, aby som jej to nepovedala. Lenže, keď sa tvárila tak milo, neodolala som a chcela som jej urobiť radosť. Áno, viem, hrozná vlastnosť v čase Voldemorta, ale hádam ma za to nikto nepopraví.Moja stará mama sa viditeľne potešila. "Och, to som naozaj rada, že nie si ako tvoj nepodarený otec!" zvolala natešene a odbehla niekam.Pravdepodobne sa to chystala povedať každému portrétu v dome. Rozmýšľala som, či na ňu mám počkať alebo či jej to bude trvať príliš dlho. Po chvíľke pozorovanie prázdneho obrazu som sa rozhodla počkať ešte päť minút a potom ísť do kuchyne na večeru.Už-už som vstávala, keď sa babi zrazu vrátila."Povedz mi, drahá, je tam v Slizoline aj nejaká dobrá partia? Niekto urodzený, kto by bol pre teba dobrým manželom?" opýtala sa ma hneď a ja som sa skoro zadusila slinami, keďže nič iné som v ústach nemala."Prosím?" pozerala som ňu, či som dobre počula."Mala by si na to myslieť, kým si ešte dosť mladá," poradila mi vážne. "A hlavne, aby bol nejakým prínosom do rodiny, žiaden špinavý humusák alebo zradca krvi."Dobre, beriem späť, čo som povedala o jej milom správaní."Ja sa nechcem vydávať, ani si nikoho hľadať," povedala som jej, ale zdalo sa, že ma príliš nepočúvala."Musíš myslieť aj na to, že nebudeš krásna navždy," pokračovala, akoby to mala naplánované od môjho narodenia alebo ešte dlhšie. "A taktiež mysli na to, aby si našla niekoho, kto sa bude k tebe správať s patričnou úctou. Nie aby si príliš dovoľoval ten chuligán," to už som mala, pravdepodobne, ústa dokorán, ale babi stále pokračovala. "Dúfam, že ovládaš cruciatus, ten je najúčinnejší. Alebo si nájdi v knižnici Blackovskú kroniku, aj tam sú účinné rady, ako zavariť manželovi," pri tomto sa babi trochu uškrnula a veľavravne na mňa žmurkla.Ja som už nevedela, čo na to povedať, iba som zavrela ústa a čakala, čo z nej ešte vypadne."Odporúčam ti zistiť si o budúcom manželovi, čo najviac... Kreacher ti s tým určite pomôže, je dosť dobrý špión."Snažila som sa niečo povedať. "Ďakuje, určite to zvážim," bolo jediné na čo som sa zmohla po tejto kope rád o šťastnom manželstve.Ešte som jej párkrát poďakovala a potom som s rozlúčila s tým, že idem na večeru.Vošla som do kuchyne a sadla som si vedľa otca, ktorému som sa šeptom posťažovala: "Tvoja matka ma chce vydať."V noci som si to všetko nechala uležať v hlave. Napriek tomu, čo rozprávala babi, som bola celkom zvedavá na tú Blackovskú kroniku. Takže som sa ocitla zase raz v knižnici a prehrabávala som sa knihami, ale žiadnu kroniku som nenašla. Išla som sa opýtať otca, či ju náhodou nevyhodili pri letnom upratovaní, ale ten bol vraj nikdy nepočul o žiadnej Blackovskej kronike. Divné.Nakoniec som sa rozhodla opýtať sa babky. Ona tiež nevyzerala, že by o niečom takom vedela.Sakra, čo sa mi to snívalo? Jasne si pamätám, že mi o tom včera rozprávala, čo som jej aj povedala. Pamätala si všetko až na tú kroniku.Stále podivnejšie a podivnejšie.Vrátila som sa späť do knižnice a začala zase všetko prehrabávať, ale bez úspechu. Zvažovala som, že sa na to vykašlem, ale jedna moja časť sa nechcela tak ľahko vzdať.V knižnici sa zjavila Hermiona a oznámila mi, že sa idú rozdávať darčeky a už sa čaká len na mňa.To, čo som dostala ja a ostatný asi nikoho nezaujíma, lebo každého zaujíma len to, čo som zohnala môjmu otcovi.... No, aby som dlho nenapínala, kúpila som mu sánky. Také obyčajné, muklovské... na druhej strane, neviem, či sú vôbec čarodejnícke. Šiel si ich hneď aj vyskúšať do záhrady, ale keď už sa asi piaty-krát prevrátil, prestalo ho to baviť."Podľa mňa je to pokazené," vyhlásil a vrátil sa do domu, pričom ja som sa musela držať zábradlia, aby som sa nezrútila od smiechu."Tonksová mala pravdu, mala som ti zabaliť tú predavačku," povedala som, keď som šla za ním a ovládla som svoj smiech."Bola pekná?" spýtal sa ma otec s úškrnom."Samozrejme, ale mala jednu chybičku," povedala som mu so smiechom a sadli sme si my dvaja do salónu na gauč."Jedna by sa dala zniesť.""Táto asi ťažko," smiala som sa, stále som mala pred očami otca, ako hovorí, že sánky sú pokazené.Ten nado mnou pokrútil hlavou. "Daj sa dokopy... aká chybička to bola?"Nadýchla som sa a narátala do päť, kým som vydýchla, aby som sa upokojila. "Ona bola vydatá," povedala som mu nakoniec.Deň pred tým, ako sme sa mali vrátiť do školy, som si znovu spomenula na kroniku. Znovu som prezerala všetky knihy, skúsila som Accio, hľadala akúkoľvek zmienku o knihe, pýtala som sa každého obrazu, ale tí sa tvárili, akoby o tom nikdy predtým nepočuli. Bolo na nich vidieť, že klamú až sa hory zelenali.Keď som sa už-už vzdávala nádeje a začala si myslieť, že mi totálne preplo, našla som v jednej polici malú škáru v tvare blackovského erbu. Vyzeralo to, ako vo filmoch, akoby tam bolo treba niečo pritlačiť a otvorili by sa nejaké tajné dvere alebo niečo. Rozmýšľala som, od čoho to môže byť. Nakoniec som si spomenula na prsteň s erbom, ktorý Kreacher zachránil pri letnom upratovaní. Okamžite som ho privolala a spýtala sa ho na to.S poteším som zistila, že som sa nemýlila. Požiadala som ho, či by mi nedoniesol ten prsteň a to s veľkým úsmevom splnil, pričom mi povedal: "Aj tak by ho mal nosiť iba pravý Black a tým ste vy, slečna."Kreacher sa potom pobral niekam preč, pamätám sa, že v knihe bolo niečo o tom, že ho cez Vianoce Sirius nevedel nájsť. Tým som sa teraz nezaťažovala, prešla som k tej škáre a vložila do nej prsteň, ktorý tam perfektne zapadol. Zrazu som začula akýsi škrípavý zvuk a celá polica s knihami sa pohla, čím sa odhalil otvor dosť veľký, skoro ako dvere.Obzrela som sa po knižnici, ale nikde nikto nebol, tak som pokojne vošla dnu, pričom som si vytiahla prútik a cestou dnu som zobrala aj prsteň. Polica sa za mnou hneď zavrela a ja som sa ocitla v úplnej tme."Lumos," šepla som a svetlo z prútika odhalilo tajomstvo miestnosti. To znie tajomne, čo?"Aj ty by si si mohol vybrať lepšie načasovanie pre takéto reči," povedala som nahlas svojmu vnútornému ja. Akosi tých "ja" začínam mať priveľa... A potom sa ľudia čudujú z čoho mi tak šibe.Prejdime radšej späť k podstate. V miestnosti bola polica s knihami hneď oproti dverám, ak to tak môžem nazvať. Taktiež tam bol stôl so stoličkou, skrinka so zásobami sviečok a dokonca aj posteľ. Hm, tak trochu mi to pripomenulo protinacistický úkryt alebo niečo podobné.Vybrala som sa k polici, keď mi pod nohami čosi zaprašťalo ako nejaké drevo. Myslela som si, že chytím infarkt z toho náhleho zvuku. Posvietila som si dole a uvidela som padacie dvierka. No úžas, čo tu ešte nenájdem! Už chýba len nejaká kostra v skrini.Nevedela som sa rozhodnúť, či mám najprv nájsť tú kroniku, kvôli ktorej som skoro nespala alebo sa pozrieť, čo je tam dole pod padacími dvierkami.Nakoniec som sa rozhodla pre kroniku. Prešla som k polici a našla som ju takmer okamžite. Bola to veľká kniha so zamatovým zeleným obalom s erbom Blackovcov. Plná nadšenia, ale aj nervozity som po nej siahla a prešla som s ňou ku stolu. Zapálila som pár sviečok a sadla si k tomu. Začala som si v nej listovať, ale vyzeralo to akoby tam stále pribúdali ďalšie stránky. Bolo tam úplne všetko o Blackovcoch od roku 1498 až dodnes. Bola som v nej aj ja! Fú, hrozná fotka, samozrejme.Úplne na konci knihy boli tie skvelé rady, o ktorých začala hovoriť babi. No, fúj, také mučenie manželov. Prečo mám taký pocit, že chlapi našej rodiny nemajú o tejto knihy ani potuchy. Asi preto o nej nevedel môj otec... Ale prečo mi to nepovedala babi? ... Hm, možno si myslela, že mne stačí povedať niečo len raz, no ďakujem pekne. Asi by som to mala brať ako kompliment.Knihu som nechala ležať na stole a pobrala som sa k tým padacím dvierkam, ktoré som hneď aj otvorila. Zhodila som tam jednu sviečku, aby som videla, aké je to hlboké, lebo všade okolo mňa bola tma ako vo vreci. Niežeby som niekedy bola vo vreci.Sviečka sa skotúľala po schodoch, tak som zas rozsvietila prútik a pobrala sa dolu. Fuj, bola to tam samá pavučiny. Dúfam, že pavúky, čo ich urobili už dávno zdochli, lebo inak by mali čo dočinenia so mnou.Zišla som úplne dole a ocitla som sa v ďalšej miestnosti, tentoraz úplne prázdnej."Hm, super," povedala som si s menším úškrnom. "Sem si budem môcť schovať niečo, len ešte netuším čo."Vyšla som z môjho protinacistického úkrytu (skrátene PnÚ) aj s kronikou a išla som si ju hneď odložiť do mojej Mary Poppins tašky. Zlatý prsteň s erbom som si dala na retiazku, čo som dostala v lete od otca, takže teraz bol prsteň vedľa medailónu. Mala by som si tam dať nejaké fotky...Bola som taká zabratá do PnÚ, že som si ani nevšimla, že je už skoro polnoc. Totálne vyčerpaná som padla do postele tvárou na vankúš, stále oblečená a do rána som nezmenila polohu.Už som sa nemohla dočkať, až prídem späť do Rokfortu a poriadne dlho sa porozprávam s Alex. Takto sa rozísť s Fredom, to sa nerobí, dievča. Je jedno, že sme najlepšie kamošky, ale nemám rada, keď sa niekto správa akoby mu patril svet a mohol si robiť, čo len chce. Tak to teda nie!
