Príbehy Poľska | Countryhumans 🇵🇱🇵🇱🇵🇱

Koniec spoločenstva

<Pohľad Poľska>

Zobudil som sa niekedy za svitania, stále v otcovom objatí ako keď som zaspával. Nemecko nebolo nikde v dohľade a ja som uveril že to bol len zlý sen. Otec bol hore, keď si všimol že som sa zobudil usmial sa a pohladil ma po hlave. 

Poľsko: Dobré ráno. 

Rzeczpospolita: Dobré ráno Polík, ako si sa vyspal?

Povzdychol som si a on prikývol. Ani som nepotreboval slová. Pohladil ma po hlave a posadil ma na posteľ. 

Rzeczpospolita: Pôjdem zistiť či už sú ostatný hore a pripravím raňajky. Prezleč sa zatiaľ. 

Usmial sa a odišiel z izby. Úsmev som mu opätoval aj keď už bol preč a išiel urobiť čo mi povedal.

<Pohľad Rzeczpospolity>

Vyšiel som z jeho izby, doslova a do písmena utopený v myšlienkach z noci. Ako prvé som išiel skontrolovať Prusko. Len som zaklopal do hosťovskej izby a on mi odpovedal že je hore a za chvíľu príde. Potom som išiel za Nemeckom. Na chvíľu som sa začal báť či ešte žije pretože teploty vonku sú naozaj mrazivé ale nakoniec to nebol ani tak problém. Keď som otvoril dvere, privítala ma len hladká, biela, trblietavá snehová plocha. Ani stopy po Nemecku. A to myslím do slova. Keby odišiel mali by tu byť stopy. V noci nefúkalo a už pár hodín ani nesnežilo, nebolo možné aby ich počasie samo zakrylo, naviac tu stále boli jasne viditeľné stopy po našom nočnom zápase. Obišiel som dom ale nikde som nenašiel ani Nemecko, ani stopy. Vrátil som sa dnu a informoval o tom Prusko, no ten si s tým príliš veľké starosti nerobil.

Rzeczpospolita: Prusko? Tvoj syn... niekam zmizol. 

Prusko: No dobre, a?

Rzeczpospolita: No proste tam nie je. Ani on ani stopy. Vyparil sa alebo niečo. 

Prusko: Nerieš to on sa vráti. Alebo chceš radšej prísť sem ku mne? Prezliekam sa, len pre tvoju informáciu. 

Takže som išiel do kuchyne a pripravil raňajky. Najskôr som chcel niečo so zeleninou, nie je jej teraz v zime veľa ale mám dobré zásoby, ale nakoniec som sa rozhodol pre kašu. Neviem či je niečo také aj v Nemecku a ako na to Nemci reagujú ale vlastne mi to bolo jedno. Niekedy v polke toho ako som robil raňajky niekto zaklopal na dvere a ja som sa modlil aby to bola Nemecká ríša. Nutne NEMECKÁ. Nechcel som aby tí dvaja prišli skôr než bolo v pláne. Neskôr to áno, ale nie skôr. Išiel som otvoriť a za dverami stála chvála bohu Nemecká ríša. 

2. ríša: Dobré ráno pane, chcel som sa vám ospravedlniť... za to v noci. Neviem čo to do mňa vošlo, nejak som sa neovládol. Ale už sa to nebude opakovať. Sľubujem.

Rzeczpospolita: *povzdych* Poď dnu. 

Zobral som ho dovnútra. Bol z veľkej časti od snehu ale nezdalo sa že by mu bola akokoľvek zima. 

Rzeczpospolita: Choď sa zohriať, ale chcem aby si mi vysvetlil čo to malo byť. 

Sklonil pohľad a prikývol. 

2. ríša: To bolo... Reichtangle. 

Rzeczpospolita: Tvoja "temná stránka" tvoj otec mi povedal. Ale čo sakra? Prečo ťa ešte neupálili

2. ríša: Je to moja súčasť, nie iná stránka. A nemá to nič spoločné s mágiou. Teda... asi. Väčšinou sa snažím pred inými ľuďmi dávať si na to pozor, neovládam sa tak úplne keď som ako Reichtangle a nie ako ja. Ale dnes v noci... som to nejak nezvládol.

Rzeczpospolita: Prečo máš tú masku? To kvôli tomu?

2. ríša: Nie, nie. No... zle sa to vysvetľuje. Povedzme že druhá časť mojej tváre nevyzerá tak ako by si väčšina ľudí predstavovala tak to radšej zakrývam.