Príbehy Poľska | Countryhumans 🇵🇱🇵🇱🇵🇱

Peklo za stenami Ruskej pevnosti

Rovno na začiatok upozorňujem na nejaké násilie, krv a podobné záležitosti v tejto kapitole, hlavne na jej konci. Je to len upozornenie, je na vás či chcete kapitolu čítať. :)

<pohľad Litvy>

Z východu Pruska do Petrohradu bola dlhá cesta. Trvala viac než týždeň a to sme nemali veľa zastávok. Ruská ríša zastavovala len na noc a to v malých hostincoch kde sme prespávali. ...Teda väčšinu nocí pretože nie vždy boli v okolí obývané oblasti, dedinky alebo aspoň osamotené domčeky kde by sme mohli zastaviť. 

Jednou z týchto nocí bola aj dnešná noc. Mala to byť posledná noc na ceste, zajtra by sme už mali doraziť do Petrohradu. V tejto oblasti Ruska naozaj nie je veľa miest kde by sa dalo prespať. A aj keby, zdá sa mi že Ruské Impérium celkom nerado prespáva u svojich poddaných, samozrejme ak sa nejedná o na to určené zariadenia. 

Dnes sme sa (ako už pár krát predtým) utáborili na okraji lesa. R.I priviazal svojho koňa ku stromu a ten si začal pyskom z pod snehu vyhrabávať nejakú trávu. 

Ruská ríša: Mám priviazať aj teba?

Litva: Nie... neutečiem. 

Privrel oči a prikývol. 

Ruská ríša: Viem že nemáš kam, ale chcem sa uistiť. 

Vzal druhé lano, zviazal mi ním ruky a druhý koniec priviazal ku stromu. Nebránila som sa, aj tak by som nemala kam utiecť, všade okolo je len pustatina a do Petrohradu sama netrafím. Nemala som teda inú možnosť než si jednoducho sadnúť na zem a schúliť sa do klbôčka ako predchádzajúce noci. Len som sa modlila aby nezačalo snežiť alebo fúkať pretože potom je naozaj zložité si udržať teplo a nezamrznúť. 

RI tieto starosti nemal, jednoducho si sadol na zem, oprel sa o strom, zakryl si čiapkou oči a za chvíľu zaspal. ...On snáď vôbec necíti chlad. Ja tu idem zamrznúť a on sa tvári ako keby bolo leto. 

<time skip> ráno

Konečne sa začalo rozvidnievať... Tá noc bola chladnejšia než všetky počas tejto cesty. Čím viac na severe sme tím je to horšie. Viem že so mnou RI nemá v pláne nič dobré keď dorazíme ale... teším sa. Síce by ma mohol nechať zamrznúť vonku, ale mám aspoň nejakú nádej že dostanem aspoň strechu nad hlavou a 4 steny ktoré mi poskytnú závetrie. 

Ruská ríša sa konečne prebrala a pozbierala sa zo zeme. Oprášil sa a potom bez slov odviazal povraz ktorým mi včera zviazal ruky od stromu a priviazal ho k sedlu. Pokúsila som sa vstať kým svojho koňa odviazal a osedlal ale nohy so mnou nespolupracovali. Všetko som mala premrznuté až na kosť. Moje oblečenie bolo mokré a ruky, aspoň tú časť ktorú som videla som mala čierne alebo hnedé od omrzlín a pokryté pľuzgiermi. Bolelo to a myslím že iné časti môjho tela na tom budú veľmi podobne alebo rovnako. Kvôli lanu som si v noci ruky nemohla dať do vreciek, aj keď to takto bolo už aj predtým, po dnešnej noci už je to len horšie. RI vyskočil do sedla a venoval mi znudený a pohŕdaví pohľad. Pozrela som sa na neho, konečne sa mi podarilo postaviť ale chodiť bolo zas o niečo ťažšie. 

Ruská ríša: Tak ideš? Mám ťa zas ťahať po zemi za sebou?

Pokrútila som hlavou. Spomenula som si aké to bolo posledne... mala som sneh všade a už som sa nemohla zohriať. 

Ruská ríša: Tak si švihni. 

Popohnal koňa a ja som musela urobiť pár krokov. Moje zamrznuté nohy začali protestovať a hrozne boleli ale mala som snáď na výber? Dúfala som iba že sa dostaneme do mesta čo najskôr. Išli sme asi len hodinu ale prišlo mi to ako celý deň. RI celú dobu mlčal, prípadne si niečo ticho spieval ale nevšímal si ma. Chcela som ho požiadať aby trochu spomalil alebo na chvíľu zastavil. Začalo mi byť hrozne zle aj odhliadnuc na bolesť spôsobenú mrazom. Chcelo sa mi zvracať, bola som strašne unavená pretože som posledné noci nespala a tiež som skoro nič nejedla ani nepila, teda okrem snehu. Vážne mi bolo strašne zle. V jednej chvíli som sa znovu pošmykla na ľade a znovu spadla na zem. Bol skoro meter snehu, niekde aj viac. Brodiť sa ním nebolo nič príjemné ale spadnúť doň bolo vážne bolestivé. Aspoň v mojej situácii. R.I to zas ignoroval, jeho kôň nezastal a keďže som bola priviazaná k jeho sedlu ešte chvíľu som drhla hlavou v snehu než som sa znovu postavila a aj potom bolo ťažké sa znovu dostať na úroveň kde by ma neťahali za sebou ale mohla by som normálne chodiť.