Príbehy Poľska | Countryhumans 🇵🇱🇵🇱🇵🇱

Reichtangle

<pohľad Poľska>

Odkedy tí traja blázni zabili môjho otca prešlo už pár týždňov. Ľudia z dediny zobrali jeho telo, teda len polovicu z neho a pochovali ho, no Pruský vojaci pamätník aj tak dva dni na to zničili. Viem kde to je a chodím tam každý deň aj keď už neraz to skončilo tým že som tam doslova zamrzol a dostali ma odtiaľ až náhodný okoloidúci ktorý ma zobrali domov. Ale keď som doma nezvládnem myslieť na nič iné než na otca... teda... 

V poslednej dobe sa veci ešte zhoršili. Najskôr som nechcel jesť nič, ale to časom prešlo inak by som zomrel od hladu. Teraz už čo jesť ani nemám... Sú to už skoro 2 mesiace a ja neviem čo mám robiť. Je také divné vidieť Pruské vlajky tam kde kedysi boli naše... Je to akoby slnko navždy zašlo za obzor a krajinu pohltila temnota, akoby nešlo o vlajku susedného národa ale o znaky démonov. A vlastne... po tom čo urobili nimi sú. Snažil som sa kontaktovať aj sestru ale teraz žije v Ruskej časti kráľovstva. Vlastne by som ani nemal hovoriť v Ruskej časti, prosto v Rusku. A ja žijem v Prusku. Je to len kúsok od hraníc a aj keď tie sú strážené, nie tak prísne aby sa nedalo dostať z jednej do druhej krajiny takže by sme sa tam mohli stretnúť. Lenže to by som najskôr musel vedieť kde je alebo by moje listy museli byť doručené, lenže som ešte ani na jeden nedostal odpoveď, takže o tom veľmi pochybujem. 

Čo ma ale trápi viac než to alebo nedostatok jedla je... odkedy otec odišiel mám neustále pocit že ma niekto sleduje. Nemôžem kvôli tomu spať a bojím sa že viem čo to je. To ako mu Ruská ríša povedala že "mu ma nechá na hranie" a že si "so mnou bude môcť robiť čo chce" pretože RI "odstránil" môjho otca ktorý mu v tom bránil... stále si živo pamätám ako to povedal. Existuje jediná vec ktorá teraz dokáže odviesť moju pozornosť od otcovej smrti, a to je hrozba mojej vlastnej. 

Keď sa pozriem z okna vidím len sneh, sneh a zase sneh. A slnko ako zapadá za obzor. To znamená posledné momenty svetla pre tento deň, a potom len dlhé hodiny temnoty a chladu. Nechcel som ísť von v žiadnom prípade, ale ak nepôjdem teraz tak už vôbec a musel som nazbierať dosť dreva na to aby vydržalo udržiavať v dome teplo a svetlo po celú noc. Prišiel som teda ku dverám, zobral si z vešiaka kabát a vyšiel zo dverí. Sprevádzaný poslednými lúčmi slnka som bežal k lesu. Nikto by ma nedonútil ísť hlbšie do neho. Začal som z okraja zbierať vetvičky a šušky, všetko čo by mohlo horieť. Ihličie nie. Nestíhal som nazbierať dostatok dreva ale slnko už bolo takmer celé za obzorom. Mal som síce ešte čas než sa celkom zotmie ale nechcel som byť vonku po západe slnka. Urýchlil som svoju prácu a prestal sa snažiť vyberať vetvičky zo snehu bez ihličia. Už tak mi mrzli ruky, zobral som všetko čo mi prišlo pod ruku, keď sa z lesa ozval tichý ale výrazný hlas. „Polen" Zamrzol som na mieste a potom zdvihol hlavu smerom hore aby som sa pozrel smerom odkiaľ to prišlo keď sa to ozvalo znovu. „Polen..." Ozvalo sa z opačnej strany než predtým. Už som nad ničím nerozmýšľal, zobral som nohy na ramená a utekal domov čo mi sily stačili. Najskôr som si myslel že keď zmiznem od lesa nechá ma to na pokoji, ale to som sa zmýlil. Utekal za mnou. Nepočul som za sebou kroky, ale vedel som že je za mnou. Proste som to vedel. Občas som ho zahliadol periférnym videním ale neobzeral som sa. Keď som prišiel domov vbehol som dnu a zabuchol za sebou dvere a založil závoru. Čakal som že do dverí niečo nabúra, ale nestalo sa. Nič sa nestalo. Pre istotu som dvere zamkol a prišiel k oknu. Pozrel som sa von a nikto tam nebol. Sakra... som si istý že celý čas bežal za mnou, mohol proste zmiznúť? Tak rýchlo by sa preč nedostal, čo keď prekĺzol dnu a nevšimol som si to?! To snáď nie. 

Po chvíli som však znovu začal veriť že som doma v bezpečí. Väčšinu okien v dome som zabednil už dávno, nechal som ich voľných len pár, v každej miestnosti ktorú používam jedno aby sa sem dostalo denné svetlo a aby som videl vonku. Po väčšinu dňa ale zostávam jedine v obývačke a kuchyni. Blížila sa noc. Vonku už sa celkom zotmelo, priložil som do ohňa. Drevo ktoré som nazbieral v žiadnom prípade nebude stačiť na celú noc aj keby som neviem ako šetril. Mám ešte trochu dreva zo včera, to som išiel do lesa skôr. Ale aj tak neviem-neviem či to bude dosť. Ako veľmi by som si teraz chcel aby tu bol otec. Kiež by to bolo možné. Bože, tak strašne mi chýba, a to už je nejaký čas...