IN LOVE WITH MY TEACHER [TAEKOOK!!]

12

Ďalší školský deň ubehol rýchlo ako voda. Po konci poslednej hodiny prišiel Taehyung do kabinetu pána Jeona. Čakal ho, lebo išli spolu von.

-,,Aký si mal deň, Tae?" Opýtal sa ho pri tom, ako si balil veci do kabele.
-,,Dalo sa. Pani Park na literatúre je milá. Bavíte sa?" Jeon Jungkook hmkol.
-,,Celkom hej, ale vie byť prísna keď sa niečo nepodarí. Raz sme spolu riešili školský výlet a nepodarilo sa nám zohnať autobus. Takú nahnevanú a vulgárnu som ju ešte nevidel." Obaja prepadli v smiech, kútiky pier až celkom dohora, vytiahnuté zo srdca. Lebo niekde hlboko cítili ten komfort. Jeon si dal kabelu cez rameno a rýchlo ho pobozkal, držiac jeho sánku v dlaniach.
-,,Ideme?" Prikývol.

Tým, že neodišli hneď po vyučovaní, ostatní už zo školy pomaly odišli a nebolo tam až tak veľa ľudí, ktorým by mohlo prísť divné prečo kráčajú spolu. Hneď ako prekročili bránu a zašli ďalej, chytili sa za ruky. Prechádzali sa po meste a zastavili sa na horúcu čokoládu. Blížila sa zima, listy už boli popadané, žltli na zemi, jemne fúkalo a keď hľadeli na seba, vlásky im jemne lietali. Taká bola jeseň. Neustále sa usmievali. Nemali prečo sa neusmievať. V živote im nastala zmena, duša sa naviazala na druhú. Síce pán Jeon nevie čítať svoje city, na pozadí mysle Kim Namjoon, odvtedy nevie aký je rozdiel medzi láskou a obyčajnou naviazanosťou. Občas nad tým premýšľa, ale netrápi ho to. Lebo to je tak ako to je. Ale bojí sa, aby obom neprišlo nič zlé.

-,,Chutí ti?" Sedeli už na lavičke v tichom parku, veľa ľudí tam nebolo. Iba pár detičiek na ihrisku užívajúc si detstvo s milými výkrikmi z hry.
-,,Je dosť dobrá!" odpovedal Taehyung.
-,,Ako to je inač doma s rodičmi?" Opýtal sa Jeon.
-,,Ako vždy. Ale celkom sa to zlepšilo odkedy som ušiel. V ten deň čo som utiekol im to akoby svitlo, uvedomili si pozíciu rodiča v ktorej visia celý ten čas. Asi iba preto, lebo si uvedomili aké reálne to je, keď čelili potupe pred zamestnancami školy. Akosi sa chcú zhovárať, ale ešte to nemajú v krvi, je to trpké a cítiť to na míle. Ale už nie som duchom a snažia sa."
-,,Rád počujem, že sa to lepší. Veľmi som sa bál."
-,,No stále chcú aby som prebral ich firmu. To vzdelanie na chemickej je opäť iba formalita, aby sa nepovedalo. No ešte stále neviem čo chcem."

-,,To je prirodzené, že ľudia v tvojom veku nevedia čo chcú. Napríklad ja keď som bol mladý, mal som úplne iné vízie i môj plán bol iný. No stalo sa, že som upadol do priepasti, do tmy a musel som rýchlo konať. S priateľom sme sa zmohli na učenie na tejto škole."
-,,Ktorý je to učiteľ?"
-,,Už tu neučí. Odišiel. A popravde ani neviem čo robí. On preťal červenú niť, a ja tým trpím."
-,,Znamenal pre vás veľa?"
-,,Nesmierne. Po ukončení školy sme boli ako vyhnanci, zlyhanie spoločnosti. Cestovali sme, pili, bavili sa a žili s vetrom vo vlasoch. Ale boli sme dospelí, a to je tá norma v spoločnosti, museli sme si násť prácu, lebo tak to je. I keď náš vek vravel iné, stále sme boli deťmi, mladými, boli sme ľudia. Nevedeli sme čo chceme a čo máme robiť. Nevedeli sme sa zamestnať, iné nám neostalo, tak sme nakoniec išli učiť, to jediné čo sme vedeli a vyštudovali. Je to nedobre platená práca, ale bolo to jediným. A popravde som si to zamiloval. Už by som to nezmenil. Mám to rád, a verím, že toto bolo to, na čo som celý život čakal, to čo malo prísť."
-,,Milovali ste ho?"

Popri tom ako sa zhovárali si pomaly upíjali z horúcej čokolády.
-,,Áno. Teda dúfam. Lebo tak som si to celý čas vysvetľoval. Ale úprimne povediac, neviem."
Taehyung sa zamlčal. Chápal ho.
-,,Je zaujímavé vidieť do vás, vaše vnútro a život ktorý nosíte. Obdivujem vás za vašu silu. Obaja sme zažili a ideme ďalej."
-,,Mám ťa tá rád Tae."
-,,Aj ja vás."