IN LOVE WITH MY TEACHER [TAEKOOK!!]

04

-,,Už tomu začínam chápať, pán učiteľ," usmial sa na neho doširoka a pán Jeon tak isto. Už sa medzi sebou uvoľnili.
-,,To rád počujem. Si unavený? Už sme tu hodinu. Budeme pokračovať zajtra." Taehyunga trochu zamrzelo, že sa opäť rozlúčia. Bolo mu s ním príjemne. Pán Jeon je výrečný typ a jeho bohaté slová z neho sršia ako ohňostroje. Zrazu sa postavil a pristúpil k tlačiarni v rohu kabinetu. Taehyung si ho premeral zhora dolu ako sa opieral o tlačiareň, nemohol svojim očiam pomôcť. Mal výbornú postavu, vyhrnuté rukávy na košeli, vďaka čomu mu opäť videl na tetovania. Zrazu z Taehyunga vyletelo:

-,,Pán učiteľ, majú vaše tetovania nejaký význam?" Otočil sa na neho bez slov. ,,Viete, nejakú skrytú dušu, na oko neviditeľnú."
Už ku nemu prikročil s vytlačenými papiermi ktoré mu podal do ruky.
-,,Povedal som si, že význam sa dozvie iba niekto to ma blízko spozná a pochopí to prirodzene," Taehyung ostal ticho a hľadel mu do očí, ,,Ale poviem ti to." Sadol si vedľa neho.

-,,Tieto krídla sme si dali spoločne vytetovať s kolegom, čo tu kedysi sedával so mnou. Mal to byť znak voľnosti. Boli sme mladí. Vlastne, prišli sme sem na školu spoločne s úmyslom začať nový a úspešnejší život ako ten, čo sme mali dovtedy. Nevedeli sme si nájsť prácu, boli sme zničení z toľkých správ o neprijatí, až sa nám nechcelo ráno vstávať s vedomím, že nemáme cestu po ktorej vykročiť. Hlavne ma mrzeli smutné tváre rodičov. Nemali byť na mňa za čo hrdí, iba som im robil hanbu," počas toho ako rozprával si prstom jemne prechádzal po tetovaní, Taehyung mal pocit akoby zahliadol, že sa mu zaligotali oči.
-,,Ale boli sme si navzájom oporou. Nikdy nezabudnem ako mi ráno chodil búchať na dvere keď som zaspal, priniesol obed alebo poslal povzbudivú správu. Vždy bol vysmiaty a vyzeral, že ho nič nezlomí. No keď sme nastúpili sem, asi som bol z nás jediný šťastný. Vraj ho práca učiteľa ničila, bolo to pre neho vyčerpávajúce. Všetky tie papiere, drzé hlučné deti, písomky na opravovanie. Nezvládol to a náš dlhoročne budovaný chodník sa dočkal rázcestia." Taehyung pozorne počúval a bolo mu pána učiteľa ľúto. No cítil každé jeho slovo.

-,,Chápem Vás. Ani ja nie som pre rodičov tým najlepším synom. Rodičia sú rešpektovaní advokáti, v ich očiach som len príťaž. Nemám dobré známky, tiež som zo všetkého unavený a preto ráno meškávam. Ako ste vraveli, nechcem vsať s vedomím, že nemám kade ísť. Ale verím, že je to prirodzená fáza života, ktorou si treba aspoň raz prejsť. Môžete sa so mnou kedykoľvek pozhovárať. Myslite na mňa ako na priateľa." Pán Jeon bol ticho, no jeho oči zamknuté v tých Taehyungových už poznali tie pravé slová.

-,,Aj ja som osamelý. Rodičia na mňa nemajú čas a klienti sú im vzácnejší než ja. Ani v triede nie je nikoho, kto by do mňa videl."
-,,Ja ťa vidím. Nepodceňuj sa. Tvoji spolužiaci nie sú takými dobrými ľuďmi ako si ty. Tvoje slová ti idú zo srdca," položil mu ruku na srdce, "A to z teba robí múdrejšieho, aj keď nemáš jednotky." Začalo mu búšiť ako zvon a pán učiteľ si to všimol. Nastalo ticho.
-,,Prečo ste na mňa taký dobrý?"
-,,Lebo ťa mám rád, Kim Taehyung."

________________________
POKRAČOVANIE ČOSKORO