,,Amy?" zachraptil niekto. Točila sa mi hlava, pomaly som zaostrovala.
,,My sa poznáme?" precedila som pomedzi zuby. Predo mnou stál muž, mohol mať tak okolo 35 rokov.
Mal jemné strnisko, gaštanové hnedé vlasy a oči orieškovej farby presne ako ja. Na krku mal tetovanie.
Pozrel sa na mňa, trochu zbledol, otočil sa a začal kráčať preč.
,,Hej! Kam idete! Pane! Poznáme sa?" kričala som.
On mi však neodpovedal, ani sa neobzrel, iba ďalej kráčal po nádraží.
,,Fajn, tak si choď." frflala som si potichu. Možno je to nejaký mamin alebo otcov kamarát.
Kráčala som ulicami Midetonu. Bolo príjemné ráno, začalo mi byť teplo, tak som si vyzliekla mikinu a upravila vlasy vo výklade.
Na cintorín je to zhruba pol hodinky peši. Zastavím sa po ceste v McDonalde na raňajky.
Položila som tácku na stôj a odpila si z jablkového džúsu. Chutil výborne. Opatrne som zahryzla do horúcej zemiakovej placky. Môj pohľad padol na muža vonku. Sedel na lavičke a kŕmil holubov. Jeden z holubov pristál na lavičke kúsok od neho. Muž nabral do hrsti zrno a vystrel oproti nemu dlaň. Holub sa najskôr zdráhal, ale potom k nemu pricupkal a s chutou začal zobať. Muž sa usmieval. Pritom bolo vidno, že nepatrí k najbohatším vrstvám. Ako by ho kŕmenie holubov upokojovalo a pomáhalo zabudnúť.
Utrela som si ústa a vstala od stola. Objednala som jedno veľké menu a dala ho zabaliť. Vošla som do chovproduktu a kúpila vtáči zob. Keď som vyšla von, muž sedel na lavičke so zatvorenými očami. Mal zaklonenú hlavu a nechal si slnkom hladiť tvár. Jeho líca zdobili vrásky, jedny od úsmevu, v tých druhých sa odrážala bolesť.
,,Dobre ráno." pozdravila som ho.
Muž otvoril oči, prezrel si ma ale nehovoril nič. Iba sa usmial a díval sa na mňa belasomodrými očami.
,,Volám sa Amy. Upútali ste moju pozornosť. Prosím, kúpila som vám raňajky a toto. Podala som mu do ruky 2 kilové vrecko vtáčieho zobu.
,,Na príjemnejší deň." usmiala som sa a otočila na odchod.
,,Jason."
,,Prosím?" otočila som sa.
,,Moje meno je Jason."
,,Teší ma Pán Jason." usmiala som sa.
V jeho očiach sa zaleskli slzy.
,,Ďakujem. Už dlho sa mi nikto neprihovoril."
Pichlo ma pri srdci. Tento človek nepotreboval, aby ho ľudia ľutovali. Nepotreboval, aby sa na neho dívali z výkladov a uvažovali čo je zač. Nepotreboval dary. Potreboval počuť a stretnúť človeka. To mu stačilo.
Zohla som sa k nemu a tuho ho objala. Konala som tak, ako mi to v danej chvíli radilo srdce. Tuho som ho stisla a pobozkala na tvár.
,,Dúfam, že vás čoskoro uvidím." povedala som a otočila sa preč.
,,Nedovoľ, aby ti niekto ukradol tvoje sny!" počula som za sebou krik. Usmiala som sa. Sama pre seba. Niečo mi to pripomenulo.
Pomník bol z čistého bieleho mramoru, v tvare srdca.
Elizabeth Grey...
,,Ten kto žije srdcom nikdy nezomrie."
Tie isté slová mi zdobili predlaktie.
Chýbala mi. Veľmi. Bola výnimočná.
Zapálila som sviečku a prehovorila pár slov. Nebolo mi práve do reči. Načo aj. Ona vie čo všetko mám v srdci.
Vždy mi videla do duše.
Moje kroky smerovali naspäť do mesta. Zastavila som sa pri fontáne a kúpila si zmrzlinu. Na zamestanie jazyka. Vedela by som si predstaviť aj inú činnosť, ale musela som si vystačiť aj s tropickou príchuťou.
Uprela som zrak na display mobilu. Žiadny zmeškaný hovor.
Mám mu zavolať?
★★★
Po dlhej dobe taká kratšia časť kým sa opäť rozbehnem.:).. Dúfam, že to ma zmysel písať a nájde sa tu niekto, kto to číta a páči sa mu to.:).. Za každý jeden vote&com. som nesmierne vďačná! ❤
(Názov Bang Bang sa mení na Carry my cross)
†Simoneatte†
