Ráno som sa zobudila na silné buchnutie a následné šomranie nadaviek. Zodvihla som hlavu a na druhej strane izby zbadala Markusa iba v nohaviciach ako sa dviha zo zeme a sadá na gauč. Zachytil môj pohľad a ospravedlňujúco sa usmial. ,,Nechcel som ťa zobudiť."
Zacítila som sa hlúpo. ,,Nemusel si spať na gauči, môhol si si ľahnúť aj do mojej postele, je dosť veľká."
Šibalsky sa usmial. Presne viem, čo si predstavil. Moja tvár nadobudla červený odtieň zrelej rajčiny.
,,Si zlatá keď sa červenáš."
,,Čo si dáš na raňajky?" spýtala som sa, pobehujúc po kuchyni.
,,To, čo ty", povedal a milo sa usmial, hľadiac stále do ranných novín.
Miešala som vajíčka a nechala sa unášať tónmi piesne vychádzajúcej z rádia. Vajíčka som preložila na tanier, pridala zeleninovú oblohu a s úsmevom ho podala Markusovi.
,,Dobrú chuť" zaželala som mu a sama sa pustila do jedenia.
,,Ďakujem, aj tebe", vrátil mi odpoveď.
Nepovedala som nič. Všade bolo ticho. Nebolo však nepríjemne. Bolo to to ticho, pri ktorom sa každý oddáva vlastným myšlienkam. Mňa tie moje podmanili úplne. On sedí v mojej kuchyni a je jedlo, ktoré som pripravila. Netvári sa kyslo, takže snáď mu chutí. Nemôžem uveriť, že tu naozaj je. Že sedí v mojej kuchyni. Jeho vôňa sa niesla celou miestnosťou a vrážala mi do nosa. To ma zasýtilo viac ako nejaké vajca. Pozrela som sa na neho. Spokojne prežúval, díval sa do novín, občas nadvihol jedno obočie, občas dve.
,,Nie si smädný?"
,,Bol by som vďačný za pohár vody, ďakujem." žiarivo sa usmial, až tak, že som sa obzrela dookola, či tam náhodou nemám slnečné okuliare.
Pohár džúsu som položila pred neho a sadla si opäť na svoje miesto.
,,Ďakujem za raňajky, boli výborne." žmurkol
Svoj pohár som si pritiahla bližšie k telu, keby som sa náhodou začala roztápať.
,,Budem už musieť ísť, ďakujem za príjemný večer a ešte príjemnejšie ráno Amy." Objal ma, silno, voňavo, precítene. Hlava sa mi zatočila a ruky som mu obmotala okolo pása.
,,Ozvi sa mi, keď budeš mať čas," nedal mi príležitosť odpovedať, videla som už len ako sa zatvárajú dvere.
Vyšla som do svojej izby a pozrela sa na gauč na ktorom spal. Áno, mám v izbe gauč. Aj posteľ. A veľa, veľa vankúšov. Sadla som si naň a zacítila známu vôňu. Uložila som periny, upratala rozhádzané veci po zemi a rozvalila sa na posteľ dumajúc, čo budem dnes robiť.
Vzala som do ruky mobil a napísala SMS Harper.
A: Žiješ piraňa?
H: Prežívam...:D*
A: Neskočíme dnes niekam? Nákupy, káva?
H: 14:30 u mňa.
Trafila som do čierneho. Harper milovala nákupy a ešte viac milovala čiernu kávu.
Hodila som očkom po hodinkách a všimla si, že je 11:26. Pôjdem si niečo navariť a pomaly sa chystať.
Do hrnca som dala variť vodu, keď sa varila hodila som tam špagety.
Na panvicu som vysypala mleté mäso, prihodila rajčinu a cibuľu, pridala zmes na bolonskú omáčku, vodu a prevarila to. Špagety sa mi dovtedy uvarili. Na skúšku som jednu špagetu hodila o kachličky za šporákom, na ktorú sa prilepila. To bol znak, že sú hotové. Keby ma videla mama, bola by som hotová ja. Najedla som sa a pobrala sa vybrať si niečo na oblečenie.
Zo šatníka som vytiahla čierne legíny, crop-top staroružovej farby, prihodila pár doplnkov a obula čierne conversy. Pohodlné a pekné. Pozrela som na hodiny, ktoré ukazovali 14:15. Vzala som malý batôštek na chrbát a vybehla z domu. Počasie bolo pekné, na oblohe ani mráčika. Vrátila som sa po slnečné okuliare a pokračovala v ceste.
Zazvonila som na zvonček, ktorý sa rozozvučal celým domom.
,,Ahoj, meškáš." Zamračila sa Harper.
,,Odkedy tebe záleží na presnosti? Je 14:32."
,,Nezáleží, musím do teba rypnúť." zasmiala sa a tuho ma objala.
Behali sme po obchodnom centre, ruky plné nákupných tašiek.
,,Harper, prosím, poďme si sadnúť." skučala som. ,,Neskutočne ma bolia nohy."
,,Poď, ideme do tamtej kaviarne." zavelila a my sme sa pobrali sadnúť si k stolu.
Prišiel k nám pekný čašník a pýtal sa na objednávku.
,,Ja si dám čiernu kávu bez cukru s mliekom," povedala Harper a nevenovala mu viac pozornosti.
,,Ja vás poprosím Laté s caramelom, ďakujem."
Usmial sa a odišiel.
Sedeli sme pri okne, odkiaľ bolo vidno park. Očami som blúdila po ľuďoch v ňom, keď som zrazu zbadala na lavičke sedieť človeka ktorý mi bol povedomý, spolu s nejakou blonďavou babou.
,,Harper? Vidíš to čo ja?"
Harper sa obzrela smerom, ktorým som ukazovala a vtedy by sa jej človek krvi nedorezal. Celá zbledla, potom ozelenela a nakoniec nabrala odtieň sýto červenej.
,,Ten hajzel!"
Ahojte!!! Dlho som nepridala žiadnu časť, snáď sa nájde niekto kto si prečíta výplod mojej chabej fantázie a bude sa tešiť na novú časť tak, ako ja!
P.S. ospravedlňujem sa za technicke chyby.
Simoneatte ♥
