Heartbreak girl [TB] POZASTAVENÉ

Dievča z autobusu

Zobudila som sa na ostrú bolesť v krku. Rýchlo som sa išla napiť, nepomohlo. Umyla som sa a prichystala veci do školy. Posledný rok a pôjdem preč, konečne. V našej škole musíme nosiť školské uniformy, takže nehrozí aby tam behali nejaké pipky v opätkoch. Je to v pohode, okrem leta, kedy sa musíme pariť v košeliach na školskom dvore. Kamarátky nemám skoro žiadne, pretože im vadí to, ako sa maľujem a obliekam. Jednoducho, závisť... S nejakými babami sa bavím, ale tých je len pár. Popravde, ani mi to nechýba. Každým dňom viac, a viac mi vŕtajú v hlave moji rodičia. Nikdy som sa nemohla dostať k tomu, prečo ich zabili, alebo kto ich vlastne zabil. Snažila som sa dostať do spáľne, ale márne. Babička tú izbu zatvorila a kľúč si niekam schovala. Moja netrpezlivosť ju dohnala k tomu, že sme sa presťahovali. Nie do iného mesta, ale ďalej od toho domu. Zo mňa sa stalo poslušné dievčatko s výborným prospechom, ktoré sa stará o svoju babičku. Má 90, a čím ďalej viac je slabá. Ak budem staršia, tak sa tam znovu skúsim dostať.

Pobozkala som spiacu babičku na líce a odišla do školy. Takto to je každé ráno... Chodím autobusom spolu s ostatnými... Každé ráno sedím sama, až pokým nenastúpi jeden chalan. Je to modrooký blonďák s piercingom v spodnej pere. Vlasy máva vyčesané dohora. Vždy si pri mňa sadne a čuší. Ja si strčím slúchatka do uší a počúvam hudbu. Jeho meno neviem, pretože ho ešte nikdy, nikto neoslovil. Vystupuje pri nejakej uličke a každý krát vytiahne z vrecka cigarety. Netuším, či to je díler, alebo čo. Ďalej sa tým nemám chuť zaoberať a radšej na to nemyslím... Autobus zastavuje kúsok od školy, čo je plus, pretože nemusím chodiť tri kilometre. Nenávistné pohľady na mňa hodia hneď, ako ma uvidia. Na slovné podrazy som si už zvykla, takže to nejak neriešim. Pri skrinke si každú prestávku vymením knihy a pakujem do triedy. Cez triedu vždy poletujú nejaké tie lietadielka, papieriky, sem-tam fľusačky a podobné.... Moje miesto je v druhej lavici. Sadnem si tam, ignorujem všetkých a povykladám si veci na stôl.

Luke

V autobuse sedávam s nejakou brunetkou. Je pekná, ale na mňa príliš... Divná. S nikým sa nebaví, teda aspoň ju nevidím sa s nikým baviť. Neustále má v ušiach zastrčené slúchatka. Vystupujem v jednej uličke, v ktorej si vždy zapálim. Pred tým ako idem do školy si ešte hodím nejakú tú žuvačku, aby to nebolo cítiť. Všetci moji kamoši vedia o mojom fajčení. Ale rodičia o tom nevedia. Čo by si mysleli, ak by zisitili, že fajčím!? Do školy chodievam na druhú hodinu, a sedávam úplne vzadu. Celú lavicu lemujú moje ťaháky a rôzne grafity. Tie grafity si nekreslím ja ale jeden chalan predomnou. Nebránim mu v tom, nech si kreslí... Aspoň sa nejaké ťaháky stratia pod tou machuľou. V triede máme samé pipky. Opätky má každá aspoň 5 párov na jeden deň. Chalani sú veľký 'bad boys' ale dokopy vedia.... Vlastne, nevedia nič. Ja nie som žiadny jednotkár, ani nič podobné ale niekedy sa do knihy pozriem. Aspoň raz za čas... Ešte mám pred sebou tento rok a končím. Po škole som si naplánoval znovu hudbu, ale bez rodičov. Chcem začať rozmýšlať vlastnou hlavou, a nie tou ich.

,,Hemmings!" okríkla ma učiteľka.

,,Čo?" opätovne som zhúkol.

,,Vy nemáte čo robiť?" zadala nejakú úlohu na spoločnú prácu. Na mňa vyšla jedna bifľoška, ktorá má škulky väčšie ako hlavu.

,,Ja som si už svoju robotu spravil. A čo vy?" nenávistne sa na mňa pozrela a niekomu zavolala. O chvíľu boli pri mojej lavici nejaké gorily a ťahali ma von, asi smer riaditeľňa.
,,Počkať! Ja sám." postavil som sa a s kľudom som odkráčal do tej zapeklitej miestnosti.

,,Hemmings, Hemmings, Hemmings.. Toto je už piaty raz, čo ste prišli neskoro, a to sa školský rok iba začal... A odvrávate každému učiteľovi! Snáď nechcete aby som vás nechala prepadnúť." žmurkla na mňa riaditeľka a dala mi nejaký papier.
,,Toto mi zajtra donesiete, PODPÍSANÉ!!!" zvýraznila posledné slovo a poslala ma von.

Po škole som sa extra domov neponáhľal, pretože som vedel čo mi povedia na ten zdrap papiera. Keď som sa konečne uráčil otvoriť dvere nášho domu, uvidel som mamu pri sporáku a otca, ktorý čítal noviny a sŕkal z tej nechutnej čiernej kávy. Pozdravil som sa im a čakal na každodennú otázku.

,,Čo nové v škole?" dnes začal otec, ale inokedy... Vlastne vždy, začína mama.

,,Len maličkosti... Kedy idete do práce?" povzdychli si, akoby vedeli čo sa deje.

,,Dnes nie." odpovedala mama.

,,Čo dnes nie?" zasmial som sa a otcovi začali sršať ohnivé iskričky v očiach. Mama ho chytila za rameno, čím ho ukľúdnila.

,,Dnes do práce nejdeme." oznámila mi.
,,Volala nám riaditeľka. Lucas Robert Hemmings, prečo robíš problémy? Každý deň chodíš neskoro a odvrávaš!"

,,Čo!? Ale veď.." pokrútila hlavou a sadla si k otcovi.

,,To je jedno. Vybavili sme ti doučovanie. Známky nemáš dvakrát ružové, a preto sa to musí napraviť. O hodinu čakaj návšetvu." poznamenala a znovu vykročila k sporáku. Moje modré oči razom vzbĺkli... Všetko robia namiesto mňa! Kto ich prosil o doučko!?

Rýchlosťou blesku som vybehol hore do mojej izby a veci som hodil na posteľ. Zapol som si notebook, a následne facebook. 24 upozornení, 8 správ a 3 žiadosti.
Žiadosti = nejaké cundry
Správy = nejaké cundry
Upozornenia = nejaké cundry, ktoré mali narodeniny... A podobné....

Zatvoril som noťas a ľahol na posteľ. O pár minút sa ozval zvonček, a ja som vedel o koho ide. Určite to bude nejaká bifľoška s menom veľmi čudným, a o škulkách ani nehovorím. Pár minút na to sa ozvalo klopkanie na dvere. Horko-ťažko som sa postavil z postele a potiahol kľučku. Znovu som sa zvalil na posteľ a uprel pohľad na... Dievča z autobusu!?

,,Ahoj." milo sa usmiala.

,,Čau." odzdravil som sa. Stále som ležal v nezmenenej polohe.

,,Tak ideme alebo čo?" prekrútil som očami a postavil som sa.

,,Čo keby sme to nechali tak, a ja poviem, že sme sa učili." žmurkol som na ňu a ona len pokrútila hlavou.

,,Tak to teda nie! Tvoji rodičia mi za to budú platiť, a ja ich využívať nebudem! Sadaj!" skríkla a ukázala na stoličku. Poslušne som si sadol a sledoval ju. Začala tam niečo rozprávať, ale vôbec som to nevnímal... Nemal som náladu na učenie.

,,Čo keby som nám priniesol niečo na pitie?" prikývla a začala niečo robiť s papiermi a rôznymi pomôckami. Takže, ja sedím v autobuse s bifľoškou!? Do pohárov som nalial džús a utekal som hore. Keď som otvoril dvere, sedela na stoličke a pozerala do učebnice. Cez škulky...

,,Ďakujem." usmiala sa a dala si ich dole. Trochu si odpila a položila pohár naspäť.

,,Ty nosíš okuliare? Ešte som ich na tebe nevidel." povedal som s obavou, ako zareaguje.

,,Nenosím, teda nosím... Nosím len na čítanie, lebo by som nevedela poriadne prečítať text. Takže, môžme pokračovať?" prikývol som... Chcel som to mať čím najskôr z krku.

Bžumkix ♥
Prvá časť :3 I hope U like it :)
Určite sa vyjadrite, aby som vedela či môže byť... :D
Thank youu ♥
Ďakujem za každý read, vote and comment :)
→ Muffin ♥