Heartbreak girl [TB] POZASTAVENÉ

~Nebo a peklo~

Zo školy ma nevyhodili ale na najbližšiu takúto akciu ma nepustia. Keď som prišla domov ohromne som sa ponáhľala na to doučovanie. Riaditeľka ma totiž trochu viac zdržala. Jemne som zaklopala na ich dvere a dúfala som, že nejdem neskoro. Otvorila mi jeho mama.

,,Ahoj Teri. Luke nie je doma. Ešte neprišiel." smutne na mňa pozrela.

,,Dobrý deň. To je v poriadku, tak zajtra. Dovidenia." povedala som naposledy a pakovala sa odtiaľ preč.

Po ceste som narazila na Lukea. Doslova som doňho narazila. V ruke mal cigaretu a popálil ma s ňou.

,,Auu! Ste normálny!? Luke! Čo tu robíš? Zakrádaš sa ako myš." sykla som od bolesti a napomenula ho.

,,Sorry. Potreboval som trochu vzduchu. Dnes sa doučko nekoná, len aby si vedela." ako môže byť niekto taký hnusný!?

,,Viem. Bola som u vás doma." povedala som bez emócie a stále si držala tú ruku. Hrozne to bolelo a s ním to vôbec nepohlo.

,,Čo si bola!? Ty si normálna??" stiahol ma do uličky.

,,Prečo by som nemala byť? Pusti ma, to bolí!" skríkla som.

,,Evidentne nie si, keď ideš k nám domov aj po tom tvojom výstupe, Teri." v tom momente sa mi zastavilo srdce. Odkiaľ vedel o tom v tej škole? A odkiaľ vedel moje meno?

,,Čo? Kto ti to povedal? Ja som nič zlé nespravila! Ona na mňa vyskočila..." bránila som sa.

,,Ona ti tam začala nadávať a ty si zdrhla! Si zbabelá! A už k nám domov nechoď... Nechcem doma zbabelé návštevy." povedal a odišiel.

Chcela som plakať ale okolo išli ľudia. Vybehla som z uličky a ušla domov. Zotrela som si tú jednu slzu aby babka nevidela, že som plakala.

,,Ahoj babi!" skríkla som od dverí.

,,Au! Do frasa!" skríkla z kuchyne. Rýchlo som sa tam išla pozrieť.

,,Babi, čo robíš?" spadla jej miska na nohu. Ešte, že bola plastová.

,,Som nešikovná, veď to vidíš! A ty si nemala byť na tom..tom.. Doučovaní?" pokývala som hlavou a falošne som sa usmiala.

,,Dnes nie, teda už nikdy. Už to vie, tak ma nepotrebuje." súcitne mi chytila ruku a pozrela sa mi do očí.

,,Teri, ty si presne ako tvoja mama. Ľahko sa vzdáš. Ja tu nebudem naveky, využi šancu, pokým ju máš!" sebavedome povedala a hladila ma po chrbte.

,,Babi! Ty si úžasná!" objala som ju a zobrala si veci.

Zbehla som ešte do izby pre nejaké papiere a príklady a rôzne tabuľky a odišla som z izby. Pozdravila som babku a utekala k nim domov. Zabúchala som na dvere a otvoril mi Luke.

,,Čo tu chceš? Nerozumela si!?" usmiala som sa ale keď povedal túto, skôr vetu ako otázku hneď ma úsmev prešiel.

,,Ja som ju zavolal!" ozval sa sebavedomý hlas Andrewa, Lukeovho otca.

,,Aaargh! Prečo mi to robíte??" spýtal sa Luke utýrane.

,,Poď ďalej." pozvala ma dnu jeho mama s úsmevom ako slniečko na hnoji.
,,Ďakujem." hlesla tak, aby to nikto nepočul. Prikývla som a nasledovala Lukea po schodoch.

Buchol dverami najhlasnejšie ako to len šlo a hodil na mňa vraždený pohľad.

,,Ty si buď hluchá alebo retard! Povedal som, aby si nechodila nechcem v dome zbabelca!" rázne som pokrútila hlavou a hodila veci na stôl.

,,Má to háčik, ty retard! Ja nie som zbabelec! A teraz mi povedz odkiaľ to vieš!" skríkla som. Pritlačil ma ku stene a ruky mi dal nad hlavu.

,,Ako si ma to nazvala!?" jeho dych sa zrýchlil. A jeho tep stúpal.

,,Retard. Ja som zbabelec a ty retard, skvelo sa k sebe hodíme!" cítila som ako sa naše dychy stretli a narážali do seba. Hľadela som do jeho nebeských modrých očí a on do mojích hnedých. Bolo to akoby sa stretlo nebo a peklo. Irónia bola to, že z neho sršal hnev a zo mňa kľud.