Ochranca

Kapitola 1.

„Vstávaj Lis!“
Vošla mama do izby a otvorila okno. Cítila som ranný chlad. Je október a ja októbre milujem. Vtedy som sa totiž narodila.

„Dobré ráno, mama,“ povedala som mierne rozospatá a sadla som si na posteľ.

„Dobré, zlatko. Pohni si, o pol hodiny vyrážame.“

Rozmýšľala som, čo najprv. Zbehla som do kuchyne, kde som si odpila z čaju, zjedla jeden toast s maslom a utekala som do kúpeľne.
Šla na záchod, umyla zuby, nalíčila sa. Nelíčim sa veľmi. Makeup, riasenka, lesk na pery, občas linka alebo púder.

Bola zima, takže som si obliekla tmavomodré skinny jeansy, svetlomodrú košeľu a vysoké hnedé topánky. Svoje hnedé dlhé vlasy som si upravila do drdolu.

„Zlatko, si hotová?“ kričala na mňa mama.

Išla som k autu, kde už bola mama a Denise, moja mladšia sestra.
Neskutočne sa sa nasmiali. S mamou aj so sestrou mám úžasný vzťah. Mama aj sestra sú tu vždy pre mňa. Rozlúčila som sa s nimi a išla ku škole. Už ma tam netrpezlivo vyčkávala Emma, moja najlepšia kamarátka.

„Emm!“ kričala som z diaľky.

„No konečne,“ zafrfľala a objala ma.

Vyrozprávala mi, čo sa včera večer stalo s Ericom, jej dlhoročným priateľom. Rozišiel sa s ňou, pretože flirtovala s Calumom z druhej triedy. Emma bola vždy takáto a vôbec ma neprekvapilo jeho rozhodnutie. Pocítila som, ako ma niekto objal.

„Hádaj, kto to je?“ opýtal sa ma známy hlas.

„Hm? Žeby Zayn Malik?“
zasmiala som sa.

„To iste!“ zas ma objal a dostala som pusu do vlasov.

„Vy ste ale sladkí!“ ozval sa za nami hnusný ironický hlas. Patril Christine. Christine patrila medzie tie obľúbené dievčatá na škole. Bola
vysoká, sebavedomá, mala dobré známky. Jedinú chybičku krásy mala, že mala nos dlhý ako pinokio.

„Chris, pohni už!“ kričal za ňou Luke. Luke bol Christinim priateľ. Nikdy som sa ním nezaoberala.

„Majte sa, hrdličky,“ začula som zas jej ironický hlas.

„Nechaj to tak, Lis,“ objal ma Justin.

Pobrali sme sa do triedy. Mali sme dejepis. Keďže ho z duše nenávidím, tak som ani nedávala pozor.

„Slečna Evergreenová! Postavte sa! Máte tu len jednu známku!“ zahučala po mne profesorka Dooleyová.
A práve vtedy som si uvedomila, že absolútne nič neviem.