Ochranca

Kapitola 11.

"Kde? Kde je mama?"

Môj tep sa zvýšil a ostalo mi sucho v ústach. Nevedela som sa nadýchnuť.

"Je presne päťsto kilometrov od nás."
Najprv som zaváhala. Nie je to až tak ďaleko. Ale keď som si uvedomila, že nie je taká veľká šanca sa tam dostať, nádej mi vyhasla.

"Veď to nie je tak zlé," zaklamala som mu.

"Lis, tá diaľka nie je najväčší problém," usmial sa neisto.

"Ako to, že to nie je najväčší problém?"opýtala som sa so slzami v očiach.

"Tvoja mama sa nachádza v mestečku Noville. V Noville sídlia najväčší predajcovia orgánov na svete. Ak tam pôjdeš,si mŕtva, Lisa," povedal so smutným hlasom.
V hlave sa mi usídlili zbytočné otázky, na ktoré žiaľ nikto nevedel odpovedať.

"Garry, ako vieš, že tam sídlia?" spýtala som sa ho.

"Pred 17 rokmi uniesli tiež môjho brata. Dali sme to na políciu, lenže polícia ich nevedela vypátrať. Jedného dňa sme však dostali SMS, kde únoscovia jasne napísali, že sa nachádzajú v Noville. Ale keďže v SMS bolo, aby sme to nedávali na políciu, pretože by zabili aj mňa, mama nechala Carla u predajcov. Viem, zdá sa ti to bezcitné, že tam matka nechala svojho syna, ale musela. Bol som vtedy vážne chorý."

Garry už skoro kričal. Plakal, veľmi plakal. Zrazu som začala plakať tiež.  Zažil si to isté. Objala som ho. On mi objatie opätoval.

"Garry, je mi to ľúto," povedala som, keď už sa zdal byť pokojnejší.

"To je v poriadku. Nie je to tvoja chyba, Lisa."

Po chvíli som sa rozhodla, že odídem. Nechcela som mať problémy u Lukea.
Garrymu som samozrejme poďakovala.

"Ja ďakujem, Lisa. Keby si čokoľvek potrebovala,,len zavolaj."

Podal mi kartičku s číslom. Usmiala som sa a kývla som na odchod.

Dole v predsieni som si dala svoje čižmy a odzdravila sa Garryho mame. Otvorila som dvere a vyšla som do tej neskutočnej novembrovej zimy. Namierila som si to rovno na autobusovú zastávku. Zistila som, že posledný autobus odchádza o 16:54. Je presne 17:10.

Zmeškala som spoj. Bola som aj rada, že môžem ísť pešo, mohla som viac premýšľať ako v autobuse plnom opilcov a hlučných ľudí. Cestou domov som si vravela, že mama žije. Ale kto vie, koľko. Prečo ju hneď nazabili? Prečo ma varovala, aby som si dávala pozor? Žeby to bola pasť na mňa?

Z premýšľania ma vyrušilo zvonenie môjho telefónu. Bol to Luke a rozhodla som sa, že mu nezdvihnem. Napíšem mu SMS. Nemám chuť s ním teraz volať.

Som v absolútnom poriadku.

Z ničoho nič ma však popadol strach a bolesť. Začala som plakať.

Sadla som si na najbližšiu lavičku a nechala slzy tiecť po mojej. Spomenula som si spomenula na drobca, ktorého nosím pod srdcom. Popri mame som na neho aj zabudla. Chytila som si rastúce bruško
Spomenula som si na slová doktora Hansena:"Len žiaden stres. Plodu to môže uškodiť."

Nežným hláskom som sa k nemu prihovorila:"Drobec, ak sa stane čokoľvek,ľúbim ťa."
Brucho som si tam hľadila asi ďaľších desať minút.

Bola mi zima, šla som domov. Cesta mi trvala asi hodinu. Keď som bola pred naším domom, spomenula som si na Lukea. Určite sa o mňa bál. Je už veľa hodín.

Potichu som otvorila vchodové dvere. Luke nebol v predsieni. Dala som si dole kabát a čižmy. Potichučky som vošla do kuchyne. Luke tam nebol.  Na kuchynskej linke som našla špagety a nejakú omáčku. Dosť mi vyhladlo.

"Kde si, dočerta bola?" začula som.