Milý denník, dnes nieje ten správny čas

Milý denník,

Ahoj! Sophie pochopila, v akej som situácii a znovu ma k sebe prijala. Musím sa teraz upokojiť a byť na ňu milá, lebo inak prídem aj o poslednú kamarátku. To by som neprežila. Po tom, ako ma Jess sklamala, som od ľudí v mojej škole čakala čokoľvek. Aj od Sophie, no vedela som, že by to spravila tak, že by som o tom nevedala, a tak by ma to mrzelo omnoho menej akoby som Sophie videla ako ma ohovára takisto ako Jess. Nechcela som Jess vykričať hneď, to čo som videla, ale pomaly som jej chcela dať najavo, čo mi spravila. S útekom som počkala. Školu som sa snažila ukončiť úspešne. I keď končí až za tri mesiace. Na obedoch mám vždy kopu času si vyčistiť hlavu. Máme povolené výsť zo školy na dvor. Ja som raz však, preskočila plot, a smerovala som rovno pred seba. Na môj "školský útek" sa pozerala aj Sophie. Vedela, že to čo robím nieje správne, ale vedela aj to, že mám doma ťažkú situáciu, a nič profesorom nepovedala. Ja som smerovala k lesu. Poznala som ho dobre. Bola som však úplne mimo. Nevedela som, prečo som ušla a prečo práve do lesa. Ale keď som prišla k potôčiku porozumenia, sadla som si na peň, (ktorý špeciálne pripevnili k zemi, aby sa náhodou pri zlom sadnutí nezačal krútiť) a premýšľala som. Takto som to opakovala celé tri mesiace. Bol to skvelý pocit. Skoro ako droga. Nemohla som sa stratiť, všade boli tabule a lesná cestička viedla z mesta k potôčiku. Nič viac nebolo povolené pre ľudí. Možno tam kopú nejakú milióny rokov starú jaskyňu. Potôčik porozumenia je preto, lebo by mal vraj čistiť ľudské duše aby porozumeli životu v dobre, a aby nevedeli, čo je život v zle. Mne síce pomohol, ale mame zjavne nie. Nechápe ma, a nechápe aj to, že pre mňa je najlepšie žiť s hudbou. Stále myslí len na budúcnosť, a pritom vie, že všetko dopadne úplne inak. Aj keď raz možno s hudbou skoncujem, cítim, že to nebude kvôli maminým výčitkám...