Milý denník, dnes nieje ten správny čas

Milý denník,

Mama to zo seba dostala! Vravela, že moja hudba nieje báseň pre uši. Že je to len trýznenie. Veľmi ma to sklamalo. Myslela som si, že ma v tom bude podporovať navždy. Samozrejme plakala som, mrzelo ma to. Niekoľko krát som jej vysvetlila, že hudba je môj život. Keby si tak vedel, čo som prežívala keď som bola malá. Mama nemala peniaze a otec tiež. Všetky tri nás zobrali do detského domova. Trčali sme tam dva roky. A až potom, otec začal slušne zarábať. Zobrali si nás späť, no ja som si vytvorila vzťah s jednou vychovávateľkou a veľkou hudobníčkou. Nadchla ma jej práca a bola som z nej šokovaná. Vedela hrať na klavíry, na gitare a dokonca aj na bubnoch. Jej diela som si vždy rada vypočula a dokomca som všetky vedela naspamäť... aj ona si ma obľúbila a práve tam, som začala hrať na klavíry. Pre nás obe to bolo ťažké, keď sme sa museli lúčiť. No neboj, s mamou tam chodíme prispievať na choré deti a vždy sa tam zastavím aj za Annou. To je ona. Volá sa tak. Vždy sa na mňa teší. Vždy keď prídem, zahrám jej nejakú novú skladbu a ona naopak mne. A potom si zaspomíname na staré časy a zahráme nejakú starú pesničku. Ja spievam ona hrá.

Anna: ,, Inak, Lea, máš už poriadne dobrý vek. Ešte si sa nezaľúbila? Vieš i keď ťa hudba baví, deti v tvojej triede to nemusia pochopiť, a začnú sa ti vysmievať. Tak ako mne."

Ja: ,, No vek síce mám, ale vieš mňa na chalanoch nič nezaujíma. Teda... zatiaľ. A nemyslím si že by začali so šikanovaním. Moji spolužiaci ma chápu. Inak, prečo sa ti vysmievali?"

Anna: ,, Keď som mala 12 strašne ma začali baviť tance. Ľudové tance. No a vtedy, všetci čo chodili na ľudovky, boli obeťou šikanovania. Ale nechcem ťa strašiť.

Ja: ,, No, mňa nevystrašíš. Ja niesom ako Mia a Lara. Dve pokakané dievčatká.

Anna: ,, Ale no... sú a aj budú navždy tvoje sestry. V živote ti ešte veľa pomôžu....