You changed my life

~Vzchop sa!~

Pomaly kráčam po ulici smerom ku škole. Bojím sa reakcií ostatných. Najradšej by som bola, keby si ma niekto normálny všimol a mala by som aspoň nejakú kamarátku alebo kamaráta, alebo nech si ma aj naďalej nevšímajú. Len dúfam, že sa mi nebudú smiať alebo ma nebodaj šikanovať. Každopádne, ja som som so sebou spokojnejšia ako predtým. Vlasy mám živšie a tvár, nemám opuchnutú, ale celkom peknú. Dala som si dokonca aj špirálu a obliekla si svoje nové veci, čo som si včera kúpila. Naozaj som vyzerala inak. 

Pred školou som sa nadýchla a vydýchla. Prechádzala som chodbou, nikto nič. Tak fajn, pomyslela som si. Do skrinky som vhodila ruksak a vzala si učebnicu anglického jazyka a cestu si namierila do triedy. Vošla som do nej a preskúmala pohľady spolužiakov. Nikto nič. Všetko bolo tak ako predtým. Trochu som si sklamane vzdychla a sadla si dozadu do svojej lavice. Do triedy vošla učiteľka angličtiny a začala nám vysvetľovať nové učivo. Ja som ju však nevnímala a do zošita som si čarbala ceruzkou. Možno som bola trochu sklamaná, pretože som v kútiku duše dúfala, že niekto si ma naozaj všimne a v dobrom. No je pravda, že to je aspoň lepšie ako keby sa mi mali smiať alebo čo... Zvonček zazvonil na koniec hodiny a všetci sa rozpŕchli preč... Ja som ostala sedieť v lavici a ďalej si čarbala do zošita. Vtom ma zrazu niekto pobúchal po ramene. Žeby si ma naozaj niekto všimol?

,,Alice, čo chceš robiť zo svojimi známkami?" po týchto slovách, všetká nádej čo vo mne ešte zostala zmizla.

,,Pani učiteľka, ja sa snažím. Ale keď mne to nejako do tej hlavy nie a nie ísť."

,,Ja ťa chápem, ale skús s tým niečo spraviť, kľudne ak chceš ťa môžem doučovať po škole alebo ti to vysvetliť. Len mi povedz, dobre? Na budúcu hodinu, bude test, tak sa naňho priprav..." a už jej nebolo. Zas sa mám čo učiť. Skvelé... Najprv fyzika a teraz aj angličtina.

Po vyučovaní som si vzala veci zo skrinky a šla domov. No vtom sa mi niekto zaplietol do cesty.

,,Ty si Alice však?" spýtalo sa ma jedno dievča o dva ročníky staršie. Prikývla som.

,,Vedela som, že si to ty." povedala a ja som nechápala.

,,Čo? Odkiaľ?" spýtala som sa jej nechápavo.

,,Ty to nevieš? V škole sa o tebe hovorí, že sa snažíš zaujať a preto si si nafarbila vlasy a tak... Vraj si chudera, chodíš oblečená v hnusnom oblečení po druhých. Potom, že sa s tebou nikto nebaví a preto si sa vlastne aj snažila zmeniť... Niektorí si zase myslia, že máš nejakú poruchu, pretože si stále čarbeš do zošita a si úplne tichá. No proste ťa všetci ohovárajú." vysvetľovala. 

,,A to ako dlho?" spýtala som sa.

,,Hm... Asi tri mesiace."

Zrýchlila som tempo a utekala domov. Toto sa o mne hovorí? Že mám poruchu? A až tri mesiace? Ako to, že som sa o tom nedozvedela skôr? Vpálila som do bytu a zavrela s v izbe, kde som sa oprela o dvere a s rukami, podopierajúcimi moju hlavu som začala plakať. Plakala som a vzlykala ako malé decko, ktorému rodičia nechcú kúpiť hračku. Prečo práve ja?Prečo?  Pýtala som sa samej seba otázky, ktoré nemali odpovede. Alice! Spamätaj sa! Si sama so sebou spokojnejšia teraz alebo predtým? Teraz sa sama sebe páčiš viac alebo predtým? Hmmm? Nezaujímaj sa o názory druhých. Kašli na nich. Ty si ty! A oni sú oni!  Dievča vzchop sa a povedz im niečo, keď ťa bdú urážať. neboj sa ich! hovorila mi moja hlava. Ukľudnila som sa a opláchla si tvár.

Na druhý deň v škole...

,,Alice, ty chudera! Myslíš, že takto zaujmeš? Že keď si zmeníš farbu vlasov, že si ťa niekto všimne?" kričala na mňa Hana, tretiačka, čo si o sebe myslí, že je paničkou celej školy, ak nie aj sveta.

,,Asi som aj zaujala, keď si si ma všimla, nemyslíš?" nedala som sa a zakričala na ňu. Jej pohľad mi stál za to! Nebola zvyknutá, že je na ňu niekto zlý...

,,Si chudera! Začni sa obliekať normálne a nie stále chodiť po tých hnusných sekáčoch!" zakričala a odcupkala so svojou partiou preč. Jej opätky sa po chodbe ozývali ešte dobrých desať minút. 

S fyzikou v rukách som vošla do triedy a všimla som si skúmavé a niekedy aj zhnusené pohľady na mne. Pokojne som si sadla na svoje miesto a opakovala si fyziku, pretože dnes ma mal profesor skúšať. Keď vošiel do triedy, zvolal moje meno a ja som vstala. 

,,Tak ti treba, suka!" počula som za sebou hlas. Vystrčila som prostredník a podišla k tabuli.

,,Učila si sa?" spýtal sa ma profesor. Prikývla som.

,,Dobre, tak ti zopakujem otázku z minulej hodiny. Vymenuj všetky fyzikálne veličiny, ktoré poznáš." vyzval ma a ja som ich odrecitovala, presne tak ako som sa ich naučila a presne aj v tom poradí.

,,Dobre... Teraz ti dám ešte niečo zo základnej školy. Vymenuj aspoň dva Newtonove zákony." vymenovala som, pretože práve toto som si včera čítala. Aká náhoda.

,,Dobre sadni si máš áčko." oznámil mi takmer na konci hodiny a usmial sa na mňa. S úsmevom a dobrým pocitom zo samej seba, som sa vrátila na miesto. Bola som na seba hrdá! Toľko som sa to včera učila. Porazilo by ma, keby som to nezvládla. Ďalšiu prestávku som sa nevyhla urážlivým poznámkam od Hany alebo iných. Jednoducho som ich odfrkla a nič si z toho nerobila. Nesmiem im dať najavo, že sú niečo viac a že sa ich bojím! Nesmiem! opakovala som si neustále v hlave. 

Po ceste domov do mňa niekto hodil balónik s vodou. Otočila som sa. Dano a spol. Jasné... kto iný než obľúbenci škol, však? Nič som nepovedala a pokračovala vo svojej ceste. Zrazu ma niekto chytil za rameno a sotil do steny.

,,Si normálny?" kričala som a snažila som sa vymaniť zo silného zovretia ruky.

,,Ja? Hej, prečo?" zasmial sa Dano nechutným smiechom.

,,Dajte mi pokoj! Nič som vám nespravila!" vrieskala som po nich.

,,Ale čo... Dievčatko má z nás strach? V škole sa správalo inak. Ako veľká hrdinka!" smial sa ďalej  a jeho poskoci tiež.

,,Nerozumel si? Daj mi pokoj!" zvrieskla som a kopla mu nohou do rozkroku. Rozutekala som sa preč... No tí dvaja Danovi poskoci ma naháňali. Boli pochopiteľne rýchlejší ako ja a tak ma aj dobehli.

,,To si odskáčeš, rozumela si?" chytil ma a zvrieskol mi do ucha. Začala som mať strach, pretože naokolo nebolo ani živej duše.

,,Čo som vám spravila?" spýtala som sa ich a slzy som mala na krajíčku. Alice, nerev! Nie si male dieťa! kričala som sama na seba v hlave. 

,,Nám nič, ale Danovi si ublížila pred chvíľou... pamätáš? A za to budeš pykať." zasmial sa a pritlačil ma k stene.

,,Nie! Nechajte ma!" vrieskala som a kopala nohami.

,,Nerozumeli ste ju? Čo jej robíte?" zastavil sa pri nás neznámy chalan.

,,Ale čo? Ty máš ochrancu?" 

,,Nie nemá. Nepoznáme sa, ale dajte jej pokoj jasné?" povedal im vážnym tónom. 

,,My sme tu teraz tí čo tu šéfujú, takže ak nechceš mať problém pokračuj v ceste a nechaj nás robiť svoju prácu." pozrel naňho. Zrazu mu ten neznámy chalan vlepil a začali sa biť. Celú túto situáciu som roztrasená a s otvorenými ústami sledovala. Danovi poskoci utekali preč, pretože sa tam objavili nejaký ľudia a neznámy chalan tam ostal aj s krvácajúcou hlavou.

,,Preboha, si v poriadku?" pýtala som sa vystrašene.

,,Hej." odpovedal a chcel odísť no zastavila som ho.

,,Ďakujem ti... Poď ošetrím ti to." chytila som ho za ruku a ťahala k nám domov.

Je tu nová časť. Dúfam, že sa vám páčila. Prepáčte mi za niektoré, zlé informácie, ktoré budú v tomto príbehu ako napríklad s tými školami, pretože v Anglicku je to inak ja viem... Aký máte z toho príbehu pocit? Budem rada za každý komentár a vote. Ďakujem :)

Honey202