You changed my life

~Park~

Otočila som sa a predo mnou stál Lucas.

,,Ahoj, potrebuješ niečo?" spýtala som sa ho prekvapene.

,,Ehm...Nie ja len, že Kara už išla domov, lebo má klavír a tak ma napadlo...nezájdeme na zmrzlinu?"prehrabol si svoje hnedé vlasy. Naozaj ma pozval na zmrzlinu? On? 

,,Jasné, rada pôjdem." usmiala som sa naňho a zamkla svoju skrinku. Vyšli sme zo školy a niekto nás zastavil. Kto iný ako Dano a jeho parita.

,,Ale čo? Kam že to idete?" spýtal sa nechutne.

,,Čo teba do toho?" povedal mu Lucas a chceli sme pokračovať ďalej, no Dano sa nedal.

,,Lucas, máš na lepšiu ako na tam tu chuderu. Vyser sa na ňu a pridaj sa k nám... Budeš mať báb koľko chceš a  oveľa krajších jak ona." ukázal na mňa.

,,Nemám záujem o tie tvoje štetky. Daj nám láskavo pokoj, nechápem čo tým chceš získať." kričal naňho Lucas, chytil ma za ruku a ťahal preč.

,,Prepáč, je to debil."

,,To viem aj sama." usmiala som sa.

,,Prečo ťa stále chce k sebe?" čudovala som sa.

,,Neviem." mykol plecami a spoločne sme kráčali k zmrzline. Zobrali sme si po dva kopčeky.

,,Lucas, nie nebudeš za mňa platiť, ja si to zaplatím..." hádala som sa tam s ním.

,,Nie, Alice ja som to navrhol, tak to ja zaplatím." tvrdohlavo odvrkol a podal zmrzlinárke, ktorá na nás nedočkavo pozerala, peniaze. 

,,Tak teda ďakujem. Nabudúce platím ja." usmiala som sa naňho a on na mňa tiež.

,,Poďme do parku." navrhol. Nenamietala som a tak sme aj šli. Sadli sme si na lavičku a mlčky lízali zmrzlinu.

,,Si celkom v pohode baba." polichotil mi, čím prerušil trápne ticho medzi nami.

,,Ďakujem, ani ty nie si zlý. V poslednej dobe som nechodila s nikým von a stále som bola zavretá doma, keďže si ma nikto nevšímal a tak..." povedala som mu pravdu. Načo som mu to hovorila? pýtala som sa samej seba v hlave.

,,Je mi ľúto čo ti Dano s Hanou a ich partiami robia. Preto som sa ťa vlastne vtedy aj zastal."

,,Ďakujem ti, ale nechcela som ťa dostať do zbytočných problémov. Nemal si to robiť, ja by som to nejako zvládla. Možno."

,,Prestaň! Urobil som to veľmi rád a aj to nabudúce urobím, ale dúfam že nebudem musieť. Nemôžu takto robiť ľuďom zle. To nemajú ani štipku súcitu? Ako by sa cítili oni keby im toto robí niekto iný? Neznášam takéto typy ľudí..." rozčuľoval sa Lucas. Zrazu som ho, ani neviem prečo, objala. Mala som skrátka chuť objať ho. Možno som len chcela, aby už o tom nerozprával. Proste som neodolala a objala ho. 

,,Ehm... prepáč...nechcela som." ospravedlňovala som sa mu a pocítila som červeň na svojich líciach.

,,To je v poriadku. Neospravedlňuj sa. Potrebuješ to, tak poď sem." ponúkol mi svoje náručie a ja som prekvapene naňho pozerala. Naozaj chce aby som ho objala? Štipnite ma niekto. Nakoniec som ho objala a on mi objatie opätoval. Keď som sa od neho odtiahla usmiala som sa naňho a pohľad vrhla na svoje tenisky. Lucas sa z ničoho nič postavil z lavičky a hodil do mňa šišku. Zasmiala som sa a jeho gesto zopakovalo. Takto sa začala šišková vojna, vďaka ktorej sme sa nasmiala, ale aj poriadne nabehali a unavili.

,,Stačí...Nie nerob..." zasmiala som sa a on si ma prehodil cez rameno ako vrece zemiakov. Začal so mnou utekať po parku a ja som sa stále smiala. Päsťami som ho búchala do chrbta, no stále som sa smiala.

,,Polož ma... veď spadneme." stále som sa smiala. Poslúchol ma a položil na zem.

,,Ty si blázon, Lucas..." Vo vrecku mi zavibroval mobil. Zodvihla som ho.

,,Alice? Kde si?" spýtala sa ma mama. Pozrela som na svoje hodinky. Šesť hodín. To sme tak dlho boli vonku? Ten čas uletel ani neviem ako...

,,Mami, ja som v parku s kamarátom..." priznala som.

,,To je v poriadku, ale nabudúce sa ozvi. Do siedmej nech si doma dobre?"

,,Áno, prepáč. Ahoj" zložila som. 

,,Už by som pomaly mala ísť...Kým sa dostanem domov." oznámila som Lucasovi.

,,Dobre...Tak môžem ťa odprevadiť?" prikývla som.

Celú cestu sme sa rozprávali a smiali. Pred mojou bytovkou sme zastali.

,,Tak, ďakujem ti za dnešok. Bolo mi fajn." povedala som mu.

,,Ja ďakujem. Tak zajtra v škole. Ahoj." odzdravila som ho a odomkla vchodové dvere. Výťahom som sa zviezla na piate poschodie a vyšla von. Otvorila som dvere a v kuchyni som zbadala mamu stojacu nad sporákom.

,,Ahoj, Alice. Ako bolo vonku?" spýtala sa ma. Prišla som za ňou do kuchyne a objali sme sa.

,,Dobre...A prepáč, že som sa neozvala. Pozabudla som sa." ospravedlnila som sa jej.

,,Nevadí. Len nabudúce nezabúdaj. A s kým si to vlastne bola?" vyzvedala odo mňa.

,,S kamarátom zo školy...Pomôžem ti?" zmenila som tému. Bolo mi trápne rozprávať sa o tom s mamou.

,,Môžeš nakrájať zemiaky. Ďakujem." Spravila som, čo mi mama nakázala. Keď už bolo jedlo hotové sadli sme si oproti sebe za stôl a začali jesť hranolky s vyprážaným syrom.

,,Je to skvelé!" pochvaľovala som si jedlo. Dojedla som a zavrela som sa vo svojej izbe. Na stolíku som zbadala notebook a tak som sa rozhodla, že zájdem na facebook a pozriem čo nové. Prechádzala som novinkami, no moc som tam toho nemala, keďže sem v priateľoch mala len Karu a sledovala som len pár stránok. Mala som však dve žiadosti o priateľstvo. Jedna bola od spolužiačky, s ktorou som sa ani nerozprávala, no poznala som ju tak som jej žiadosť prijala a druhá bola od Lucasa. On mi poslal žiadosť? Ostala som prekvapená. Rozklikla som jeho profil a prechádzala nim. Profilovú fotku mal niekde pri mori. Asi z leta... A titulnú fotku mal s nejakými kamarátmi taktiež pri mori. Na profile nemal nič zaujímavé, iba pár zdielaných športových videí a nejaké fotky, na ktorých bol označený. No zrazu som si všimla jeho dátum narodenia. Narodil sa o dva dni a samozrejme o rok, skôr ako ja. To je náhoda! Chvíľu na to mi prišla správa. Od Lucasa!

Lucas Sedinge: Ahoj! Ako sa máš?

Alice Foot: Jéé! Ahoj :) A v pohody ty?

Lucas: Tiež...Ehm nešla by si v sobotu so mnou a s Karou sa niekam kúpať? Má byť teplo...

Alice: Jasné, rada :) A kam?

Lucas: Na jazero, čo je kúsok odtiaľto. Neviem ako sa volá, ale snáď vieš, ktoré myslím.

Alice: Hej asi viem :) Tak sa dohodneme ešte v škole. Musím ísť. Ahoj!

Lucas: Pa :)

Ukončila som chat s Lucasom, pretože som vo vedľajšej izbe začula silné buchnutie. Akoby niečo spadlo. Prišla som do obývačky a tam som videla mamu ležiacu na zemi. Ihneď som k nej pribehla a volala záchranku...

Hello! Je tu ďalšia časť, keďže ste si o ňu tak veľmi žiadali :) Ste veľmi zlaté baby :) Ani neviete ako veľmi si to vážim. Tie vaše povzbudzujúce komentáre, ktoré ma motivujú ďalej písať... Ďakujem vám :) Túto časť venujem 24SarahCC :)

Mám vás rada :) 

Honey202