You changed my life

~Kamarátka~

Už dlho som tak skvelý víkend s mamou nezažila. V sobotu sme boli nakupovať a v nedeľu sme boli na "výlete" po okolí a tak. Bolo príjemné konečne zažiť zmenu a nebyť stále len zavretý doma a čítať knihu. Naozaj mi takéto chvíle veľmi chýbali, no dnes je pondelok a ja znova musím navštíviť hrôzu, nazývanú aj škola. Obliekla som čierne legíny a k tomu nový kvietkovaný croptop. Vlasy som si zviazala do jednoduchého copu a mohla som odísť. Kráčala som rušnou ulicou smerom ku škole. Vôbec som sa do nej netešila. Čo keď sa zopakuje to čo v piatok? Alebo čo keď to bude ešte horšie? Takéto a ešte podobné myšlienky mi vírili hlavou celú cestu. 

Pred vchodovými dverami som si povzdychla a následne vstúpil dnu. Prechádzala som chodbou. Pár ľudí po mne pozeralo ako na nechutné monštrum a ostatní si ma ani nevšimli. Prišla som k svojej skrinke a zbadala som menšie prekvapenie pre mňa. Po celej skrinke som mala nápisy Chudera! Hnusoba! Krava! a horšie. To naozaj nemajú nič iné na práci? Prevrátila som očami... Budem to musieť poobede umyť... Otvorila som skrinku a tam ma čakalo znova prekvapenie. Mala som tam všade polepené žuvačky a ďalšie nápisy, podobné ako zvonka skrinky. Fuj! To je nechutné! Všetci naokolo mňa sa začali smiať. Ja som len treskom zavrela skriňu a všetky veci si zobrala do triedy. Nezabudla som im však všetkým ukázať vztýčený prostredník.

 Sadla som si na svoje obvyklé miesto a z tašky vytiahla učebnice na angličtinu. Má ma skúšať. našťastie som sa stihla včera, čo-to naučiť. Ako som aj dúfala, tak sa aj stalo. Učiteľka ma vyvolala a položila mi pár otázok. Nakoniec som z toho vyšla s Béčkom. To je dobré...

,,Ten piatok ti len tak neprejde!" zakričal na mňa na chodbe Dano.

,,Čo mi chceš spraviť, hmm? Nemôžeš ma udrieť, môžem ťa nahlásiť..." nedala som sa a začala som sa s ním hádať.

,,Môžem..." povedal jednoducho a ja som si uvedomila z akej rodiny pochádza. Začínala som mať strach.

,,Teraz ťa však Lucasko nezachráni..." začal sa ku mne približovať celý vyškerený.

,,Prečo to robíš? Robí ti to dobre? Jaj, prepáč, vlastne áno, robí. Zabudla som..."

,,Ty malá suka! Nedovoľuj si! Tebe ešte asi nedošlo, že tu velím ja, nie ty!" kričal na mňa a ťahal ma za vlasy k stene.

,,Daj mi pokoj!" vrieskala som no žiaden z učiteľov si to nevšimol. Čo je toto za školu? Všetkým ide len o peniaze! To naozaj sa v tomto novodobom svete všetko točí okolo peňazí? To je nechutné! Títo chamtiví ľudia!

,,Už nie si taká odvážna, čo?" pritlačil ma k stene a jeho nechutný výraz na tvári sa priblížil k môjmu.

,,O čo ti ide?" pýtala som sa dookola.

,,Len si robím svoju prácu!" povedal nechutným tónom a ešte silnejšie ma pritlačil k stene.

,,Auu..." zavzlykala som. Našťastie zazvonilo na ďalšiu hodinu a on ma pustil a odišiel naspäť do svojej triedy. Všetci naokolo sa rozpŕchli a ostala som tam len ja. Plačúc som sa zošuchla po stene na zem a sadla si. Plakala som a vzlykala opretá o stenu. Zrazu ma však niekto vyrušil. Bolo to dievča z vedľajšej triedy. Poznala som ju iba z videnia.

,,Ahoj." prisadla si ku mne. Mala krásne dlhé blonďavé vlasy a modré oči v ktorých bolo vidieť jej milosť a láskavosť.  Len som kývla hlavou na pozdrav a snažila som sa ukľudniť.

,,To bude dobre. Videla som čo ti robia. Je to od nich naozaj hnusné. Chcela som sa ťa zastať, pretože viem, že si nič nespravila, ale nemala som odvahu, prepáč." ospravedlňujúco sa na mňa pozrela a ja som sa na ňu usmiala. Bolo to prvýkrát, čo sa so mnou niekto na tejto škole milo rozprával.

,,Ďakujem..." poďakovala som sa jej a ona sa usmiala.

,,Tiež tu nemám, moc kamarátov... Nie som obľúbená, ale nerobia mi to čo tebe. Je mi to naozaj ľúto. Ja na tvojom mieste by som bola už úplne psychicky na dne. Si naozaj silná! A tým rečiam, čo o tebe kolujú, neverím. Mimochodom som Kara." predstavila sa mi s úsmevom a podala mi ruku.

,,Alice." úsmev som jej opätovala a ruku prijala. Povzbudzujúco ma objala a pomohla mi vsať zo zeme.

,,Ja už idem domov, ideš aj ty?" opýtala sa ma milo.

,,Ja by som išla, ale musím si ešte vyčistiť skrinku." prišla som k svojej skrinke a ukázala jej ju. Chápavo prikývla.

,,Pomôžem ti, aspoň to budeš mať skôr hotové." ponúkla sa mi a ja som sa na ňu usmiala. Bola naozaj milá a najmä som bola rada, že konečne som sa s niekým v mojom veku normálne rozprávala. Mala som tušenie, že sa z nás stanú dobré kamarátky.

,,Bývaš tu dlho?" zaujímala som sa počas drhnutia nápisov na skrinke.

,,Nie... Presťahovala som sa sem cez prázdniny pred začatím školského roka a ty?"

,,Ja tu bývam tri roky. Od smrti môjho otca a sestry..." povedala som smutne.

,,To mi je ľúto. Čo sa im stalo?" 

,,Mali haváriu." zosmutnela som ešte viac a jedna slza sa mi začala kotúľať po líci. Kara ma objala a usmiali sme sa na seba.

,,Ďakujem ti za pomoc pri všetkom." poďakovala som sa jej keď už sme boli so skrinkou hotové.

,,Nie je za čo... Veľmi rada. Konečne som si tu našla kamarátku, teda dúfam." 

,,Jasné... Čo keby sme šli napríklad na zákusok?" navrhla som jej a ona súhlasne prikývla. Kráčali sme smerom k cukrárni, ktorá nebola moc ďaleko od školy. Usadili sme sa ku stolu pre dvoch.

,,Dobrý deň prajem, čo si dáte?" spýtal sa nás milý čašník v cukrárni. Mohol mať tak okolo dvadsať rokov.

,,Ja si dám presso s mliekom a tiramisu ak máte." usmiala sa naňho Kara a on prikývol a objednávku si zapísal do diárika.

,,Ja si dám čistú minerálku a marlenku." objednala som si a čašník odišiel od nášho stola. 

,,Nepiješ kávu?" spýtala sa ma Kara.

,,Nie, nechutí mi to moc..." vysvetlila som jej. Čašník onedlho prišiel aj s našimi objednávkami v rukách. Dopili sme, dojedli a zaplatili.

,,Tak ja už pôjdem domov. Rada som ťa spoznala a ešte raz ďakujem." rozlúčila som sa s Karou a objala ju.

,,Tak ahoj, zajtra v škole." kývla mi a už sme sa rozdelili. Kráčala som tichou ulicou, na ktorej nebolo ani človiečika a auto tam prešlo len veľmi zriedka. Kráčala som s úsmevom na tvári a tešila sa z toho, že mám konečne kamarátku. Nakoniec k niečomu tá zmena bola dobrá... Našla som si kamarátku a ešte k tomu veľmi milú. Zrazu som zbadala Lucasa, kráčajúceho oproti mne. No zarazilo ma v koho bol prítomnosti... Nechápala som to...

Ďalšia časť je za nami. Ako sa vám páčila? Určite ma poteší každý komentár a každý vote. Veľmi vám chcem poďakovať za vaše povzbudzujúce komentáre, ktoré ma čoraz viac a viac motivujú. Dnes už ďalšiu časť nepridám, pretože idem na oslavu a neviem kedy sa vrátim, ale pokúsim sa zajtra. :) Mám vás rada :)

Honey202