Bolo to už dávno a ja osobne si to vôbec nepamätám, ale môj otec túto historku rád často hovorí na rodinných oslavách alebo človeku, ktorého práve stretol. V otcovej rodine to už poznáme od slova do slova a ja ako dobrá dcéra mu nechcem kaziť radosť, aj keď je to pre mňa dosť veľký trapas.
Keď som mala asi 3-4 roky bývali sme v jednej malej dedinke, kde za potokom bývali trošku hnedší obyvatelia (upozorňujem, že nie som rasista, nechystám sa robiť si srandu, ani nič podobné). Ako dieťa som bola trošku hnedšia ako ostatné detí (teraz som biela ako stena), mala som čierne vlasy a tiež výrazné čierne obočie. Hrala som sa na dvore, ktorý bol náhodou veľmi blízko od toho potoka. Môj otec bol vo vnútri a varil obed. Nedával na mňa pozor, pretože som bola len na dvore. Z kuchyne bolo vidieť priamo na cestu pred dom, kde si všimol, ako prechádza hnedá pani s niekoľkými deťmi.
Dovaril a šiel po mňa, aby sme sa naobedovali. Lenže verte či nie, ja som na dvore nebola. Kričal moje meno a ja som sa neozývala. Skontroloval každú izbu v dome a dokonca aj náš obchodík, do ktorého som často chodila vyjedať sladkosti.
O pár minút na to prišla hnedá pani a na rukách držala, hádajte koho? Mňa. Prišla k nám do dvora so slovami, "prosím ťa, nehnevaj sa, ale my si mysleli, že je jedna od nás. Nevšimla som si, kedy sa k nám pridala."
Takže odvtedy sa mi každý jeden hnedší občan našej dediny zdravil, zakričal aj cez polku ulice, "ahoj, Vaneska!"
- som rada, že som sa presťahovala a že si na to nepamätám. Môj otec sa na tom skvele baví doteraz. Naozaj nechápem, prečo práve mňa si museli pomýliť s jedným z hnedých občanov. :D Ako dieťa som sa často prihovárala iným deťom, takže je možné, že som sa k ním pridala dobrovoľne :D
ČTEŠ
Uncensored
CasualeProtože proč být jen vážní a "dokonalí"? S úsměvem to jde lépe, tak se usměj! A třeba ti k tomu pomohou i naše zážitky.
