Algophobia

1. Bolesť

Vošla som do nákupného centra. Sama, samozrejme. Ľudia ma nemali radi a ja som vlastne ani nemala rada ich. Občas ma to mrzelo, veď komu by sa páčilo byť sám? Ale zvykla som si na fakt, že pravdepodobne nerobím priateľský dojem. Som vraj čudáčka, outsider, agresor, stratený prípad a budúci vrah. Ešte aj malé deti sa chovajú, akoby zo mňa sálala nejaká negatívna energia, a vyhýbajú sa mi oblúkom.

Tmavé, takmer až čierne dlhé vlasy mi viali za chrbtom, mala som na sebe čierne nohavice s dierami na kolenách, biele tielko a ľahkú čiernu koženú budnu. Ľudia si ma nevšímali, čo mi rozhodne vyhovovalo. Prešla som obrovskou vstupnou halou s malou fontánou uprostred, ktorá zároveň tvorila križovatku troch obchodmi zaprataných chodieb. Na druhej strane fontány som zazrela chalana, ktorý vyzeral podobne ako ja. Stál rovno oproti mne a pozeral mojím smerom, no ani sa nepohol, neuhol pohľadom. Bol jediným tvorom v miestnosti, ktorý mi venoval pozornosť. Bol celý v čiernom, mal čierne vlasy a tmavé oči. Uhla som od neho pohľadom a odbočila na chodbu vpravo. Pri vchode neďalekého obchodu stála podobne vyzerajúca žena, rozhodne staršia než chalam pri fontáne. Rovnako čierne vlasy, len dlhšie a uviazané do prísneho chvosta, rovnako oblečená celá v čiernom a rovnako upierajúca pohľad priamo na mňa. Prepaľovala ma svojimi tmavými očami a otáčala hlavou tak, aby som jej nezmizla z objektívu, keď som prešla popri nej a kráčala chodbou ďalej. Bola by som paranoidná, keby som začala mať zlý pocit a prepadli ma obavy?

Zrýchlila som tempo a neodolala pokušeniu obzrieť sa. Môj pohľad sa znovu stretol z chalanom od fontány. Aj keď bol stále dostatočne ďaleko, nemenilo to nič na skutočnosti, že kráčal za mnou. Jeho pohľad bol tvrdý a postrádal akékoľvek emócie. Začínala som sa cítiť rozrušene. Žena sa nehýbala, len ma neprestávajúc sledovala očami. Čo sa, dopekla, deje?

Absolútny strach ma však prepadol, keď som dorazila na ďalšiu križovatku chodieb a pred sebou zazrela tretieho adepta, chlapa tiež celého v čiernom, s krátkymi rovnako čiernymi vlasmi, rovnako tmavými očami a rovnako prázdnym pohľadom v nich. Celú dobu pozeral mojím smerom, akoby presne vedel, že tam dorazím, a viac od mojich očí nespustil zrak. Ak som doteraz dokázala zostať pokojná a nahovárať si, že sa nič nedeje, teraz už nebolo pochýb o tom, že som práve ja cieľom týchto troch zvláštnych ľudí.

Zastala som a rozhliadla sa. Žena sa pridala k chalanovi a obaja spolu kráčali za mnou. Pozrela som sa späť na chlapa a varovne vytiahla z vrecka mobil. Myslím, že dnes už svoj oblúbený obchod nenavštívim. Priblížte sa a volám pomoc mobilom aj krikom. Jedným potiahnutím som mobil odblokovala, stále stojac na jednom mieste. Čo sa týka nich, ani jeden na vytiahnutý mobil nijako nereagoval.

A vtom to prišlo. Ohromná bolesť snáď v každej časti tela. Všetko ma pálilo, bodalo a neznesiteľne pulzovalo. Od bolesti sa mi zatmelo pred očami a v ušiach mi pišťalo, až som si začínala myslieť, že ohluchnem. Vydala som zo seba priškrtený výkrik a padla na kolená, mobil mi vypadol z ruky. Cítila som, ako ma niekto podoprel, aby som si neľahla na zem. Zvrieskla som znova, tentokrát hlasnejšie. Obrovská bolesť, ktorá ma prepadla nepripravenú, neustávala, ba bola dokonca stále horšia. Od plaču ma delili sekundy. Zvíjala som sa v rukách neznámeho záchrancu a vrčala od bolesti.

,,Zhlboka dýchaj, zvládneš to!", povzbudivo zaznel mladý mužský hlas, príjemný a ustarostený. Sotva som ho cez piskot v ušiach počula, ale vedela som, že patrí presne tomu, kto ma držal.

Prišla ešte silnejšia vlna bolesti. V náručí toho neznámeho som sa prehla v páse, definitívne mi z očí vyhŕkli slzy a zvrieskla som znova, tak hlasno, ako som zvládala. Bolelo a pálilo ma úplne všetko, od nechtov na nochách až po korienky vlasov. A trvalo to tak dlho, až som začínala veriť, že sa zbláznim skôr, než to stihne skončiť. A zrazu, tak rýchlo, ako sa bolesť objavila, razom zmizla. Tá neskutočná bolesť, taká, akú som vo svojom živote ešte nezažila. Prestala som sa skrúcať, len som sa celou svojou váhou oprela o neznámeho a vyčerpaná zostala nehybne tak. Ťažko sa mi dýchalo, cítila som sa spotene a nadmieru vyčerpane. Nevládala som pohnúť ani prstom.

,,Len dýchaj. Už je to skoro preč.", povedal ten mladý mužský hlas znovu. Čo presne je už skoro preč? Čo presne sa mi to stalo? Chcela som tie otázky položiť nahlas, ale zmohla som sa len na mierne otvorenie očí, takže som len slabo zazrela tvár chalana od fontány, ako sa nado mnou skláňa, a dvoch jeho spoločníkov, ktorí kľačali kúsok od nás. Dýchala som prerývane, vďaka čomu som nedostávala do pľúc dostatok vzduchu.

,,Zdvihni ju, musíme ju zobrať so sebou.", povedal oveľa hrubší hlas a keby mi zostávalo trochu viac energie, možno by som začala aj panikáriť. Zmohla som sa len na nesúhlasné vzdychnutie.

Cítila som, ako sa na mňa všetci zvedavo pozreli. Hodnotili moju situáciu? Nakoniec sa ozvala žena a upokojujúco sa mi prihovorila:,,Neboj sa, pomôžeme ti. Nič sa ti nestane." Jej príjemný hlas sa k jej prísnemu vzhľadu vôbec nehodil.

Znovu som nesúhlasne vzdychla. Žena a chlap sa postavili a vzdialili. Žeby odignorovali môj nesúhlas? Chalan od fontány však neodišiel. Chytil ma pevnejšie a nahol sa bližšie ku mne, aby som ho lepšie počula.

,,Sama to nezvládneš a dobre si to uvedomuješ. Potrebuješ ma a ja ti viem pomôcť. Postarám sa o teba, sľubujem.", potichu ma presviedčal svojím upokojujúcim hlasom. Chcela som namietať, ale mal pravdu. Bola som bezmocná, nemohla sa pohnúť, rozprávať ani poriadne otvoriť oči. Nedokázala som mu povedať, že sa od tohto miesta nemienim vzdialiť ani o meter s neznámymi ľuďmi celými v čiernom. Mala som pocit, akoby som sa rútila k vlastnej smrti. Neexistovala pre mňa ale žiadna iná možnosť. A tak som len úplne zatvorila oči a prestala a prestala namietať. Pochopil to ako súhlas a zdvihol ma zo zeme. Postavil sa aj so mnou na rukách a vydal sa na cestu. Netušila som, kam ma zoberie a ako dlho budem mimo. Mama zošalie od strachu ak sa nevrátim domov. No ja som bola tak nesmierne vyčerpaná. A tak som sa jednoducho vzdala. Uvoľnila som sa a svet sa pohrúžil do ticha. Stratila som vedomie.