Algophobia

5. Schopnosť

Zdravím, milí wattpaďania! Ak ste sa náhodou ocitli pri tomto príbehu a pri tejto kapitole, rada by som vás poprosila o vaše názory. Takže ak ste sa už dostali až sem, zanechajte tu nejaký komentár alebo hviezdičku, aby som vedela, čo ďalej. Za všetko predom neskonale ďakujem a dúfam, že si príbeh užijete rovnako, ako si ho ja užívam pri písaní. S láskou Simsisoo alias Satanova žena. <3

Prebrala som sa znovu. Už som začínala naberať pocit, že celý môj život sa od premeny bude skladať len z prebúdzania a následného opätovného upadania do bezsenných fáz bezodného spánku. Tentokrát som sa prebrala pomerne rýchlo. Už som necítila žiadnu bolesť, ani prehnanú slabosť a vydýchla som si. Hneď, ako si moje oči zvykli na svetlo v Settovej izbe, zdvihla som sa na lakťoch do sedu. Samozrejme, sedel pri mojej posteli a usilovne ma strážil, aby som hneď po prebudení znovu neutiekla.

,,Ahoj.", pozdravil ma a milo sa usmial, tak ako vždy. Len som mu na pozdrav odkývala hlavou. Na konci postele som si všimla kôpky oblečenia. Určite bola nachystaná pre mňa a mne sa uľavilo, že zo seba budem môcť zvliecť Settove tričko a trenírky. Bolo to... divné. Hneď som sa k šatám natiahla a začala ich preberať. Takmer úplne bol trafený môj štýl. Čierne úzke rifle, čierne tielko, čierna kožená bunda, biele nohavičky, čierna podprsenka, čierne ponožky... Tak moment! Biele nohavičky? Prečo, sakra, biele? S jedným zdvihnutým obočím som Setta prebodla pohľadom. Kto by za to tak mohol byť zodpovedný?

,,Povedz, že si to nevyberal ty!", precedila som pomedzi zuby, aj keď som už dávno poznala odpoveď. Nemusel to ani vysloviť. Z jeho prihlúpleho úškrnu mi bolo všetko jasné. Nevinne pokrčil plecami a vyceril na mňa svoje dokonale biele zuby. Jasné. Uštedrila som si kvalitný facepalm a radšej sa to rozhodla ignorovať.

,,Úchyl.", zahundrala som a zagúľala nad ním očami. Naozaj ma dostal na starosť práve takýto chalan? Bolo vedenie Hniezda vôbec normálne? Zveriť ma tak starému chalanovi? Keby sme boli osemročné deti, nesťažovala by som sa, ale, preboha, toto úchylné psisko ma videlo bez oblečenia. A nebol ani lekárom, aby si to mohol dovoliť v mene prehliadky. Niečo tu bolo naozaj zle.

,,Prezleč sa a začneme so zaúčaním.", povedal a jeho pobavený úškrn vystriedal vážny výraz. Aj jeho hlas bol pevný. Ale zostal sedieť na stoličke. Veľavravne som sa naňho zadívala.

,,Dobre, ale vypadni von!", sykla som po ňom, keď sa ani po dvoch minútach ticha nechystal na odchod. To je naozaj tak vypatlaný? Zagúľal očami, akoby som po ňom chcela niečo strašne náročné. Mala som sto chutí mu jednu vraziť, aby sa prebral. Čo si, došľaka, myslel? Pomaly sa teda zodvihol, odkráčal k dverám a zatvoril ich zvonka. Nemohla som tomu uveriť. Bol krásny, príťažlivý, očarujúci, tajomný, desivý... a idiot.

Rýchlo som vyskočila z postele, zhodila zo seba jeho tričko a trenírky a navliekla na seba oblečenie, ktoré som dostala. Ktovie, kam zmizlo moje pôvodné oblečenie? Toto ešte stále dokonca smrdelo novotou. Dobre, že som sa tak ponáhľala. Sett nečakal na znamenie, že môže vojsť, jednoducho vošiel. Našťastie práve vtedy, keď som si už prevliekala cez ruky koženú bundu. Kvalitnú, určite aj drahú.

Spokojne sa usmial. Bola som rada, že už som sa necítila tak mizerne, ako posledných pár dní od návštevy nákupného strediska. Prešla som popri Settovi k zrkadlu na bočnej strane jeho skrine a rozpustila si biele vlasy. Vyzeralo to príšerne. Teda, nebolo to škaredé, ale nehodilo sa to ku mne. Nebola som to ja. Prečesala som si ich rukami a nechala ich rozpustené. Neskôr sa ich pokúsim prefarbiť na čierno.

,,Dobre. Poď za mnou. Nikam odo mňa neodbiehaj, s nikým nehovor a pozorne počúvaj, čo ti hovorím. Je to jasné?", chladne zavelil Sett a otvoril mi dvere. Kedy sa z úchyláka stal diktátor? Obaja sme spolu vyšli na chodbu, ktorá stále ešte vyzerala presne tak, ako v noci, aj keď už bol deň. Vyrazili sme doľava. On v čele a ja poslušne za ním. Neznášala som byť poslušná. Neznášala som ľudí a ich neustálu túžbu neustále mi rozkazovať.