Algophobia

6. Zbraň

Odstrčila som ho od seba a on sa nebránil. Samozrejme, že sa nebránil. Uvedomoval si, aký sprostosť urobil. So sklopeným zrakom sa zo mňa zdvihol a ponúkol mi ruku, aby mi pomohol pozviechať sa zo zeme. Odmietla som pokrútením hlavy a bolestne, pomaly sa zdvihla zo zeme. Ani som sa naňho nepozrela, len som sa otočila na odchod, späť k dverám, ktorými sme sem vošli, ale Sett ma chytil za zápästie a zastavil ma skôr, než som sa k nim stihla vybrať. Zabodla som pohľad do jeho očí. Na chvíľu stuhol, cítila som, že ho to zaskočilo. Otvoril ústa, aby niečo povedal, ale potom si to pravdepodobne rozmyslel, lebo ich zatvoril, zaškrípal zubami a neochotne moju ruku pustil. Tento raz som ho k tomu však nedonútila.

Znovu som sa otočila a rozbehla sa k dverám. Sett za mnou nešiel. Vletela som do miestnosti, v ktorej na mňa už čakal nepríjemný chlap v bielom plášti a jeho dve pomocníčky, a postupne si strhla všetky zariadenia z tela. Nahádzala som ich na stôl obďaleč, nestarala som sa, či sa im pri tom niečo stane. Chlap ma pozoroval s rukami založenými na prsiach. Premýšľal.

,,Vieš ovládnuť ľudskú vôľu, prekabátiť mozog, hrať sa s ním, ako sa ti zapáči. Veľmi neobvyklé. Musíš ale mať priamy výhľad do protivníkových očí a byť blízko. Na to sa ti trochu vylepšili zmysly a celková rýchlosť, ale budeš potrebovať veľa tréningu, aby všetko fungovalo, ako by malo. Popravde, som trochu sklamaný. Očakával som niečo majestátnejšie, veľkolepejšie od tak netradičnej Premeny.", ozval sa nakoniec. Zaskočilo ma to. Prekvapene som zdvihla jedno obočie.

,,Veď ste hovorili, že je to neobvyklé.", namietla som. Aspoň chvíľu som sa cítila trošku výnimočná. Nemusel by mi to hneď aj pokaziť. Ale on musel.

,,Je to schopnosť na krátku vzdialenosť. Si si istá, že budeš schopná dostať sa k protivníkovi s akoukoľvek schopnosťou dostatočne blízko na to, aby si ju mohla použiť?", zdvihol obočie pre zmenu on. Ťažká otázka. Ťažko na ňu odpovedať. V tej chvíli som si svoju budúcnosť nedokázala predstaviť ani zhľadiska toho, čo budem mať vôbec na večeru. Odtrhla som od muža oči a uprela ich na dvere, ktorými som sa sem vrátila. Sett bol stále niekde za nimi.

,,Netuším.", odvetila som popravde. Netušila som vôbec nič. Ani čo robiť teraz. Kam ísť? Muž chápavo prikývol a zapísal si niečo do papiera na modrej doske.  Jeho pomocníčky sa zatiaľ zbehli pri zariadeniach, ktoré som zo seba tak nemilosrdne strhla. Uložili ich späť na miesto, odkiaľ ich zobrali. Potom sa jedna rozbehla ku mne a prisunula obyčajnú bielu stoličku. Pokynula mi, aby som si sadla a chytila ma za rameno. Nebránila som sa. Druhá zobrala zo stola vecičku, ktorá vyzerala ako injekcia s malou obrazovkou. Pri pohľade na ihlu sa mi obrátil žalúdok. Neznášala som ihly. 

Chlap si všimol moju nervozitu a snažil sa ma upokojiť:,,Potrebujeme len kvapku krvi na overenie séra."

Odvrátila som od neho pohľad a zabodla ho pre zmenu do dverí. Nechcela som, aby si všimol, že mám strach z ihiel. Nechcela som, aby o mne tento človek vedel čokoľvek. Nevedela som prečo, ale bola som si istá, že ten muž by mal byť nepriateľ. Čakala som, kedy Sett vojde do miestnosti. Popravde mi teraz celkom aj chýbal. 

Ucítila som jemné pichnutie. Trvalo len zlomok sekundy, ale aj tak mi prešli zimomriavky po celom tele. 

,,Sérum je negatívne.", ozvala sa jedna zo žien s nechápavým výazom. Vyzerala pri tom až nepríjemne hlúpo. Vrátila som pohľad mužovi. Mala som pocit, že ho musím pozorovať, aby neurobil niečo nečakané a nebezpečné.

,,Ale aj Gén je negatívny." dožadujúc sa pozornosti dokončila tá druhá. Vedieť, o čom to mleli, by bolo naozaj pekné, keďže išlo omoju osobu. Mužovi prekvapene vybehlo obočie až k vlasom a prebehol pohľadom zo mňa na ženy a zasa späť. Sett sa znenazdajky objavil vedľa mňa. Ako nejaký duch.

,,Chápem.", odvetil muž a neprirodzene sa zasmial. Na tvári mu zostal svietiť takmer šialený úškľabok, keď ma Sett chytil za plece a donútil ma postaviť sa. Viedol ma k dverám. Nespustila som z muža zrak, dokiaľ za mnou Sett nezatvoril dvere a neocitli sme sa sami dvaja na chodbe. Nechápavo som naňho fľochla pohľadom, očakávala som, že mi vysvetlí, čo to má všetko znamenať. Ale on sa mi len otočil chrbtom a vydal sa chodbou. Chtiac-nechtiac, musela som ísť za ním, inak by som sa zo spleti chodieb nikdy nevymotala.

Išli sme mlčky a prešli takmer osem chodieb, než Sett konečne zastavil pri ťažkých tmavých kovových dverách. Vedľa nich bola skrinka s dotykovou mechanikou. Naťukal tam niekoľko čísel a ozvalo sa odomknutie zámku. Dvere sa pootvorili. Sett do nich zatlačil rukou a pokynul mi, aby som šla za ním. Neprotestovala som.

Vošli sme do obrovskej miestnosti plnej stojanov a rôznych zbraní. Boli tam zbrane na aké si človek len zmyslel. Všetky druhy, všetky veľkosti, od mečov a drevenýk lukov až po samopaly. Desivé.

Sett sa ku mne otočil tvárou a založil si ruky na prsiach.

,,Vyber si. Môžeš aj viac zbraní.", povedal a odvrátil odo mňa pohľad. Mračil sa, akoby bol nahnevaný, z čoho som bola zmätená. Aký už mohol mať on dôvod na hnev? Aj ja som sa naňho teda zamračila a obrátila svoju pozornosť na stojany so zbraňami. Prešla som popri stojanu s lukmi, tulcami, šípmi, kušami, šurikenami, malými dýkami a sekerami k menším strelným zbraniam a zásobníkom. Vždy ma bavilo strieľať z takýchto zbraní. Učil ma to môj akčný dedko. Takže môj výber bol jasný. Nevedela som názvy ani typy zbraní, jednoducho som siahla po najsympatickejšom kúsku, schmatla s tým aj pár zásobníkov s nábojmi a chystala sa vyraziť späť k Settovi, aby som mu oznámila, že je dokonané. Ale v tom momente sa môj pohľad stretol s nádhernou čepeľou. Bol to meč v tvare katany. Možno to naozaj bola katana. Rukoväť bola obmotaná pevnou červenou tkaninou viazanou veľmi zaujímavým prekladaným spôsobom. Čepeľ bola strieborná, dokonale lesklá a pokrytá množstvom ornamentov. Okamžite som sa do tej zbrane zamilovala. Podišla som k nej a zvesila ju zo stojana. Spokojne som ju poťažkala v rukách a usmiala sa. Bola to láska na prvý pohľad.

Vtom som ucítila Setta, hneď za mnou, v tesnej blízkosti. Jeho dych ma šteklil vo vlasoch. Znervóznela som a katana sa mi zatriasla v rukách.

,,Zaujímavý výber.", zamrmlal potichu.