Algophobia

4. Samota

Znovu som sa zobudila na zvuk povedomého ženského hlasu. Cítila som sa príšerne, akoby ma niekto dopoval drogami. Stále mi bolo horúco a moja túžba po studenej vode bola zničujúca, ale nemala som dosť energie na to, aby som sa pohla a vypýtala si ju. Chcela som si prezrieť ruky, aby som sa uistila, že na nich nie sú stopy po vpichoch ihiel. Chcela som si byť istá, že ma naozaj neoblbujú omamnými látkami a nedržia v takomto stave náročky. Na svojom spotenom čele som ucítila krátky studený vánok z toho, ako niekto otvoril dvere. Slastne som vydýchla. Bolo mi tak neskutočne horúco. Išla som sa z toho celého zblázniť. Srdce mi divoko búšilo zo zvedavosti a strachu a nepôsobilo, že by sa chystalo tempo zvoľniť. Celá moja situácia bola šialená. Mením sa na nejakého mutanta s nadprirodzenými silami? Naozaj som na chvíľu uverila takýmto blábolom? Je to totálna hovadina. Nič také nie je možné. Očividne do mňa niečo potajomky pichajú. Ktovie, na čo ma potrebujú?

,,Ešte stále má horúčku.", spoznala som Settov chladný hlas. Pôsobil nahnevane.

,,Je to normálne. Za pár hodín by to malo prejsť.", ľahostajne mu odpovedal povedomý ženský hlas a ja som si uvedomila, že to bude jedna z lekárok, ktoré tu boli, keď som sa včera prvýkrát zobudila v tejto miestnosti.

,,Nemôžeš jej pichnúť nejakú infúziu?", zastal sa ma. Cítila som na sebe jeho ľútostivý pohľad. Pravdepodobne vedel, ako príšerne som sa cítila. Jeho pohľad ma štípal oveľa viac ako pohľad lekárky, ktorá sa nečakane zasmiala. Bol to nepríjemný a neúprimný smiech. Príliš zvonivý a zvláštne priškrtený.

,,Zaujíma ťa? Nemal by si zabúdať, kde je tvoje miesto?", odbila ho so silným a neskrývaným nádychom výsmechu. Prečo sa k nemu tak chovala? Nahlas si odfrkol. Usúdila som, že medzi týmito dvomi nepanujú najlepšie vzťahy.

,,Musí to zvládnuť sama.", dodala, aby sa viac nepýtal. Pokúsila som sa o pohyb, ale horúčka mi to nedovolila. Končatiny som mala ako z olova. Takisto aj pery. Boli priťažké na to, aby som ich od seba mohla oddeliť. Infúziu proti horúčke by som určite neodmietla, ale naopak ju s otvorenou náručou privítala. Ucítila som tlak vedľa seba. Niekto si prisadol na posteľ. Tušila som, že to bol Sett, môj osobný strážca.

,,Stále nevyzerá tak, ako by mala.", zhodnotil a zasadil mi tak do hlavy poriadne obavy. Okamžite som sa túžila pozrieť do zrkadla. Ak mal na mysli tie biele vlasy, tak s ním naprosto súhlasím. S tým som naozaj nevyzerala tak, ako by som mala. Moje vlasy sú tmavé, takmer čierne. Veľmi som sa chcela pohnúť, dať im vedieť, že ich rozhovor počujem. Ale nedalo sa.

,,Jej životné funkcie aj všetky koeficienty sú v poriadku. Ale dokiaľ nezistíme, aké sú jej schopnosti, nemôžeme si byť istý, čo presne táto anomália znamená.", zamrmlala lekárka takmer nezainteresovane. Počula som, ako škriabe perom o papier a niečo zaznamenáva. Na pár minút sa miestnosťou rozlialo nepríjemné ticho. Napokon sa ozvalo štuknutie pera. Prehliadka skončila.

,,Nespusti ju z očí. Za chvíľu ju zobuď a daj jej napiť. Už jej začínajú praskať pery. Keby sa čokoľvek pokazilo, vieš, čo máš robiť.", neutrálne predniesla a počula som, ako s hlasným klopkaním podpätkov o podlahu odkráčala k dverám. Otvorila ich. Sett jej neodpovedal. O chvíľu sa dvere zatvorili a v miestnosti som zostala zasa len so Settom. Postavil sa z mojej postele a zachytila som ten najkrajší zvuk dňa. Nalial vodu z džbánu do pohára a podišiel späť k mojej posteli. Bolo zvláštne pozorovať všetko dianie v miestnosti len sluchom. Na líci som ucítila dotyk jeho dlane. Srdce sa mi automaticky splašilo a začala som sa potiť ešte viac. Musela som byť nechutne mokrá. Hanbila som sa.

,,Grace?", potichu vyslovil moje meno a palcom mi prešiel po nose. Panebože, nech sa ma prestane dotýkať! Snažila som sa otvoriť oči, aby ma už konečne pustil, ale beznádejne.